Autor otázky: Scarlet, ak77@centrum.sk
pre všetkých tých, čo trpia panikou a strachom...
(číslo príspevku 79.343, zo dňa 04.01.2006. videné 2584x)
ODPOVEDAŤ 		 

Text príspevku číslo 79343:
Ahojte všetci,
ktorí slovo panika a strach poznajú veľmi dobre ako ja. Rada by som Vám napísala môj príbeh a moje víťazstvo nad týmto nezmyselným a neznesiteľným ochorením, ktoré mi určovalo môj život.
Mám 28 rokov a prvý panický atak prišiel asi v mojich 16 rokoch, presne na štedrý večer. Pamätám si, že dávali film "Vtáky v tŕní" a so mnou sa začali diať neuveriteľní veci. Presiakol ma pocit zošalenia a chorobný strach zo smrti..a kedže som vôbec nepoznala túto diagnózu, vnútorne som si nahovárala, že som len veľmi rozrušená z filmu. Samozrejme na druhý deň som bola ako zbitý pes ale postupne som na to začala zabúdať...a druhý atak prišiel asi v 20tke. Medzitým som samozrejme mala čudné stavy, väčšinou večer, ale našla som si spôsob ako proti nim bojovať, musela som čítať, veľa čítať..a neviete si predstaviť, čo to so mnou robilo, nielen, že som sa ukľudnila, ja som sa doslova naučila tie knihy resp. informácie naspamäť. Bez toho, že by som to chcela, ráno som zistila,že si to jednoducho pamätám. Ale nechcem o tomto písať. A nebudem sa ani rozpisovať, aké nechutné a sklučujúce sú pocity strachu, dezorientácie a paniky. O tom, že trpím pocitmi paniky som sa dozvedela až pred polrokom. Nepovedal mi ich doktor, nemám ich na papieri..jednoducho viem, že ich mám. A asi pred polrokom začali byť u mňa na dennom poriadku. Každý deň, cca. raz za každú hodinu a večer to maximálne gradovalo. Keď vám teraz toto píšem uvedomujem si, aké to bolo neznesiteľné a vôbec sa to nedalo ovládať. Jednoducho človek si myslel, že je to jeho posledný večer..ale nebol.
Tá pravá chorobná panika sa vo mne prebudila, keď som opustila muža a požiadala o rozvod. Niekto druhý mi pobláznil srdce a ja som pre neho spravila čokoľvek. A zabudla som na seba...na to čo chcem vlastne ja. Že ja sa vlastne ani rozviesť nechcem a že svojho muža nesmierne ľúbim. Žiaľ, neskoro. A to spustilo celý môj kolotoč panického strachu. Začala som premýšľať podvedomím, začala som si všetko všímať, moja myseľ ma prestala poslúchať, myšlienky sa mi porozhadzovali ako puzzle a najhoršie z toho bolo, že som sa začala všetkého chorobne báť a premýšľať nad hlúposťami, ktoré mna(moje sebavedomie) potichu zabíjali. Pocity strachu, fóbie, myšlienky typu:ako je možné, že existujeme, somariny a hlavne strach, že si ublížim alebo že ublížim niekomu druhému. Dennodenný stres, osobnosť mimo reality a čakanie na ďalší atak. Samozrejme ako prvý ma napadol doktor, psychológ resp.psychoterapeut...že musím ísť sa dať vyšetriť, že to už nieje normálne a že musím s tým niečo urobiť. Avšak stále som to odkladala a odkladala a panické ataky boli čoraz častejšie a častejšie. Už ma dohnali k tomu, že som sa nemohla zdialiť z domu a musela som mať vždy Persen (liek)v kabelke. ´
Boli to pocity beznádeje a maximálnej autodeštrukcie. A určite som mala pritom aj depku, lebo po skočení ataku som len plakala a plakala.

A potom to prišlo. Nezmizlo to, len som zistila ako proti tomu bojovať a postupne to utlmiť..bez liekov..bez terapie.
Verím, že sa mi to podarí vám dokonale vysvetliť. Nieje to návod ani riešenie, je to len moja malá osobná pomoc. Možno mám len slabú formu toho, čo sa deje u vás, ale neverím tomu. Mám to určite také silné ako u niektorých z vás.
Takže prvé čo som si uvedomila, je to, že svet a život je jedna veľká matematika, ktorá má logiku a vysvetlenie. Ak vám niečo nevychádza..nevidíte východisko..to znamená,že ste rátali zle. Všetko ma svoju akciu a reakciu. Tým, že existuje spúšťač paniky existuje aj jeho utlmovač..ako noc/deň, jing/jang..
Prvý krok, ktorý musíte vyriešiť je nájsť spúšťač. Je niekde u vás - v myslení, v psychike..alebo je to niečo vonku napr. stres, osoba, prostredie. Vy ho určite poznáte, lebo ja som ho našla hneď a bolo ich hneď niekoľko... supermarket svietil červeným výkričníkom a vedela som, že to je ten problém. Moje stratené sebavedomie a pocit, že niet úniku prepojený s davom ľudí mi vzbudzovali taký strach..až mi je teraz teplo, keď toto píšem. Ale našla som ho a vedela som,že ho musím utlmiť. A začala som hladať tlmič. A predstavte si našla som ho. Ako, Kde? jednoducho v sebe, vo svojom myslení. Začala som hrať so svojou psychikou ten najdramatickejší šachový turnaj a vyhrala som ho.
Môj postup: Musíte vyvolať atak paniky (ja viem,ani na to nemusíte pomyslieť a už ho máte ako na zavolanie, resp.on chodí bez ozvania)a keď ho máte - musíte vygradovať paniku a to je najťažší krok. Napr. pri spúšťači -supermarket- Musíte sa obliecť a navštíviť úplne sám shopping a v noci. Podvedome stále čakáte na atak a samozrejme sa ho dočkáte a príde a vy na všetko zabúdate, čo ste si predtým nahovárali, stáva sa z vás -myslením- úplne niekto druhý. A vtedy keď máte tieto chorobné predstavy a ilúzie o tom, že odpadnete resp. príde niejaká iná choroba...si povedzte áno...áno..áno..a teraz to bude znieť maximálne šibnuto, ale otočte svoju psychiku a začnite si nahovárať, že je to super pocit. Keď toto číta niejaký pán doktor, určite ma vidí u neho v kancelárií a dáva mi prednášku o tom, že navádzam sprostosťami ľudí, ktorí potrebujú pomoc.
ale niečo mi tíško hovorí, že mám pravdu..lebo mne to pomohlo. Vždy keď to na mňa ide...otočím svoju psychiku a začínam sa na to tešiť (je to strašne ťažké)..ale uvidíte. Opak strachu a paniky je radosť. Otočte to a uvidíte. Otočte to u vás v myslení, uvidíte čo sa stane. Akoby sa mi zresetovala hlava. ´Telo a myseľ sa prestali báť...a budete mať pocit, ako pri šťastí, že vy sa tešíte...
Samozrejme, nepôjde to hneď...ale skúste to...sila myšlienok je najsilnejšia zbraň, ktorá vás vie zabiť.. a prečo sa zabíjať vlastnou zbraňou, keď to vlastne nechcete? Keď vy sa chcete tešiť?..viem, to, ináč by ste nečítali tieto moje riadky...
ahojte