Autor otázky: domovtv
Panická porucha
(číslo príspevku 44.877, zo dňa 18.01.2005. videné 3550x)
ODPOVEDAŤ 		 

Text príspevku číslo 44877:
Pred 3 rokmi som sa prestahoval z mesta na vychode do mensej obce este dalej na vychod, odkial pochadza moja manzelka. Asi po roku som mal uraz-popaleninku a tak som musel do nemocnice, kde dni bezeli celkom v pohode, az na pravidelne prevezy v dvojdnovych periodach. Doposial som v nemocnici nelezal, tak som si to vychutnaval. V case, ked som bol hospitalizovany, tak sme s manzelkou kupili byt - samozrejme na uver, pricom prestahoval nas moj otec s manzelkynim bratom a mojou manzelkou. Z uvedeneho som sa daval do kopy este dva mesiace. Potom som nastupil do prece, ale s bolestami chrbtice, ktore som veril, ze si sam vyliecim. V decembri uz bola bolest neznesitelna a tak som sa odhodlal ist na vysetrenie k lekarke. Ta ma nasledne poslala na Neurologiu, kde mi predpisali tablety a rehabilitacne cvicenia. V prvy den rehabilitacie manzelka dostala zaludocny zachvat a tak sme bezali do NsP, kde jej povedali, ze ma zltacku, lebo je zlta v tvari a bily rubin jej uz nevedia ani namerat. A vtedy nastal kolotoc: manzelka obratom do nemocnice, ja s detmi v karantene. Starsia ma 10 a tak ona uz je viec menej samostatna, no syncek mal iba dva a stale bol iba s mamkou, lebo ja som byval cele dni v praci a tak sme mali prvu depku, ako to spolu zvladneme. Po dvoch tyzdnoch trapenia manzelke na infekcnom povedali, ze v jej pripade sa nejedna o zltacku, ale o zlcove kamene a tie musia von, lebo upchali zlcovod. Pri prvej operacii mala problemy so srdieckom, tak operaciu museli odlozit o dva dni. Domov ju pustili 24.12. s vyvodmi, tak sme mali "nadherne sviatky" plne neopisatelnych pocitov. Samozrejme z mojeho rehabilitacneho cvicenia nebolo nic. Hned po novom roku som zazil vecer, na ktory nikdy nezabudnem. Prisli sme domov od rodicov, vosli sme do bytu a ja som bol ako z divych vajec. Tocila sa mi hlava, bolo mi na odpadnutie - doposial v mojom pripade neznamy pojem. Vtedy som prvykrat vyuzil sluzbu lekarskej pohotovosti, kde mi pichli injekciu na upokojenie a poslali ma domov. V nasledujuci pracovny den som zasiel za neurologickou s tym, ci to nie je vecou chrbtice a s poziadavkou, aby ma poslali na CT vysetrenie. Vtedy mi povedali, ze ziadne CT nebude a mam ist lezat na lozkovu cast Neurologie, kde som nakoniec zotrval 8 dni. Po prepusteni a naslednej kontrole po dvoch tyzdnoch som primarovy, ktoremu uz dne doktor nepoviem (aby som neurazil skutocnych doktorov) povedal, ze chrbtica a s nou spojene bolesti lavej nohy neustali, ale pridruzilo sa k nim aj prepadanie pravej nohy. On sa iba usmial a povedal, ze je to normalne. Este v ten den sa mi moja panicka porucha ozvala a "potesila" ma svojou nezelanou navstevou. Rano som sa hned pobral k svojej obvodnej lekarke a povedal som jej ako sa citim. Ta s usmevom na tvari mi povedala, aby som si prestal vymyslat a povedal co mi je. Tak som jej to zopakoval. Ona ma vtedy poslala na RTG hrudnika, rozbor krvi, no myslela si svoje. Este v ten den som navstivil Neurochirurgiu KE, samozrejme po pracovnej dobe, kde sa ma ujal dovtedy mne neznamy MUDr. Levkus z FNsP KE, ktory mi povedal, ze moj zdravotny stav je komplikovanmy, nakolko podla CT mi platnicka tlaci na miechu a staci kychnut, zakaslat alebo krivo stupit a dojde k ochrnutiu od pasa smerom nadol a v danom pripade je nutna operacia, s tym, ze CT je stare 1 mesiac, tak kto vie, ako to vyzera teraz a co robili v nasej nemocnici, ked to musel vydiet aj slepy. O 13 dni ma operaovali. Vdaka Bohu, operoval ma PROFIK, MUDr. Levkus, ktoremu som nesmierne vdacny, aj ked obcas pocitujem bolesti, ale myslim, ze svoju pracu odviedol na 1*****.
Zhrnutie: prestahovali sme sa, pobyt v NsP po popaleni, manzelka v NsP a my v karentene, nasledna jej operacia, moj pobyt v NsP a nasledny dalsi pobyt vo FNsP KE s mojou operaciou chrbtice. Ja, ktory som nepoznal lekarov, nevedel som, ale su v NsP oddelenia som bol v nemocnici pravidelne. Bral som Neurol, Seroxat, Frontin. Vsetko som poctivo popapkal, ale moja panicka porucha sa ma drzi ako kliest. Doslo to az tak daleko, ze sme boli na navsteve u pribuznych a ja som sa dusil, potil, tocila sa mi hlava, tlacilo ma na hrudi... Myslel som, ze spoznam infarkt, ale chvalabohu mylil som sa. To nepisem o svalovych krcoch, poteni dlani... Ja, co som nikdy v nicom nevidel ziadnu prekazku, ja ktory som si vedel vychutnat poharik ostreho, ja, ktory som nevedel co robia lekari som teraz stratil zivotny optimizmus, bojim sa dalsieho psych ataku a prestal som pozivat akekolvek alko - myslim ze aj zo strachu pred dalsim atakom.
Ked ste niekto mali podobne problemy isto viete, o com som pisal... Ak sa Vam nad touto pekelnou chorobou podarili zvitazit, prosim napiste mi ako, aby som vedel aj ja bojovat. Chcem sa tesit zo zivota tak, ako predtym, chcem sa tesit s detmi, ktore mam rad a nie sediet niekde bokom a cakat na dalsi atak.
Castokrat mavam pocit, akoby sa mi tocila hlava, pri moceni mam pocit, ze sa mi podlamu kolená, stale mam dojem, ze mam nieco na jazyku - nieco ako vla s a pod.