Autor otázky: miminuska
vzťah na diaĺku
(číslo príspevku 58.376, zo dňa 07.06.2005. videné 1330x)
ODPOVEDAŤ 		 

Text príspevku číslo 58376:
Dobrý deň,
chcela by som sa s Vami poradiť....Mám priateľa s ktorým chodíme spolu 3 roky aj 7 mesiacov.
Tento vzťah je bohužial na diaľku, pretože on pochádza 80 km odo mňa....keď sme sa zoznámili, tak priateľ ešte študoval na vysokej škole.
Vyše dva roky si ešte dokončoval...po škole nemohol nájsť prácu, no nakoniec sa mu podarilo zamestnať sa v meste, v ktorom študoval....to bolo asi tak 100 - 120 km od môjho domova.
Obidvaja ešte bývame u rodičov....i keď on už vlastne býval v meste , kde študoval - a tam býval v prenájme aj so spolupracovníkmi. Ja už pracujem - a dochádzam domov každý deň - do práce to mám cca 30km - ale bývam stále u rodičov.
Stretávanie bolo obtiažne - snažili sme sa zo začiatku každý piatok....keď náš vzťah sa trošku upevnil, tak to už u nás aj prespával cez víkendy a ja som chodila niekedy ku nim. Vlastne tak to zostalo až dodnes....snažili sme sa každý víkend...no nie vždy to vyšlo....a stalo sa aj to, že sme neboli spolu mesiac. Niekdy do toho prišli skúšky a musel sa učiť....niekedy sa muselo pomôcť na zahrade doma....
Zo začiatku náš vzťah bol úplne bezproblémový - asi tak 2 prvé roky....bez hádok...iba malinkaté nedorozumenia, ktoré hneď aj pominuli....no a asi po tých dvoch rokov sa častejšie hádavame...a v poslednej dobe stále.....
Ja som náš vzťah zo začiatku brala úplne v pohode a bol to on, čo stále hovoril, že mu je smutno, a že mu chýbam.....lenže karty sa akosi obrátili a smutno začalo bývať mne....a on zostal práve ten, ktorý si asi na tú diaľku zvykol....
No prežili sme veľa krásneho....prvé milovanie, výlety, užívanie každej minútky strávenej spoločne....

Teraz k tomu problému....po škole ako som už spomínala si našiel zamestanie v meste, v ktorom študoval...zobrala som to v pohode, aj keď by som brala , keby sme už konečne bola s ním...tak ako mi vravieval, že po škole sa ten náš vzťah určite zmení....no ale bola som rada, že si našiel prácu...a dúfala som, že sa niečo naozaj ukáže a spojí to naše cesty, aby ten náš vzťah už nebol len takto víkendový, a riešenie problémov cez sms, e-maily a telefóny.
Prácu mal zaplatenú veľmi dobre, len tá práca ho vôbec nebavila...a nerozumel tomu tak , ako by potreboval.....stále sa trápil....musel tam využívať dosť jazyky....a on keďže nikdy nikde nebol počas štúdia v zahraničí, kde by sa zdokonalil v jazyku...zaostával v reči....chodil na kurzy...a cez ten víkend - aj keď sme mali málo času - len 2 dni strávené spolu, tak sme sa vždy do tých jazykov pozreli ... a čo to povysvetlovali....
Ja som bola stále na internete, a hladala som mu novú prácu, pretože v pôvodnej sa trápil....a chcel odísť....lenže všade chceli aktívne reč, alebo prax minimálne niekolko rokov....stále nič sa neukázalo, až raz, keď jeho bývalý spolužiak z výšky mu ponúkol, či by nechcel prácu v tom meste, čo pracujem ja....tešili sme sa z toho, že už budeme spolu...konkurz spravil....a mali o neho záujem...lenže háčik bol v tom, že mu ponúkli nižší plat...a ja s mojou strednou školou by som mala len o nejaké 2 tisícky menej ako on s vysokou školou....už to tolo tak, že o 4 dni chcel dať výpoveď, že to berie teda tu v meste, kde som ja.....a v tom, mu ten istý kamarát ponúkol takú istú prácu, čo by robil tu pri mne, vo hlavnom meste - asi 150 km odo mňa s vyšším platom....veď jasné, hlavné mesto.....kde je jasne, že sa bude zarábať viac.....
A on si vybral Bratislavu....ja som s tým nesúhlasila...premýšlala som aj nad samovraždou...pretože mi to pripadalo, ako keby uprednostnil prácu a peniaze predo mnou....prišiel za mnou, a nič viac som nepočula, len to, že chce ísť do Bratislavy....mne je to strašne moc lúto, pretože si myslím, že som čakala na neho fakt dosť dlho, a zaslúžim si, aby sa niečo už zmenilo.....pretože ako som písala posledný 1,5 roka som mala stále depresie...a nedokázala som sa radovať z maličkostí....stále som len čakala a čakala na neho.....
neviem čo mám robiť....už som aj súhlasila s tou Bratislavou, ale keď si to stále dokola premietam v hlave, tak mi to je príšerne lúto, že by bol schopný sa radšej so mnou rozísť....a ísť za väčším peniazom....neviem sa s tým vôbec zmieriť...on vidí len to, že sa budeme mať o to lepšie....lenže ja už tolko moc chcem, aby som sa mala lepšie teraz....
ja mám prácu veľmi dobrú.....som v nej maximálne spokojná,...a myslím, že ju mám aj dobre zaplatenú.....
keď sme sa rozprávavali o našej budúcnosti...vravieval, že by nikdy nechcel ísť do Bratislavy....a zrazu nebral moje názory do úvahy....zariadil sa, ako mu rodičia nakázali....
ako sa s tým mám zmieriť ?
myslíte si, že by bolo lepšie sa rozísť ?

naozaj mi nič nedáva istotu, že budeme spolu, pretože stále len čakám a čakám a nič sa nemení....a ak sa niečo zmení, tak len k horšiemu