Odpovedal:
Silvia
|
Re: vzťah na diaĺku
(číslo príspevku 58.389,
zo dňa 07.06.2005.
videné 708x)
ODPOVEDAŤ
/
Predchádzajúci príspevok
|
|
Text príspevku číslo 58389:
Bože, tvoje pocity akoby mi z duše vypadli! Tiež som s priateľom už skoro 4,5 roka a tiež už dlho túžim s ním bývať a mať už konečne nejaký poriadok v živote. Sme síce teraz v jednom meste, ale boli sme aj rok a pol na diaľku. Cítim presne to isté ako ty, najprv to bol on, čo sa tešil, kedy už konečne prídem za ním do Bratislavy a teraz keď som dokončila výšku, našla si v BA prácu a prišla za ním, tak sa mi zdá, že som síce blízko neho, ale zároveň strašne ďaleko. Akoby som ho už nezaujímala. Možno sa priveľmi snažím a on to už berie ako smozrejmosť. Tiež mám pocit, že stále na niečo čakám, na to, že konečne bude mať na mňa viac času, že konečne budeme robiť aj nejaké spoločné veci (napr. chodiť do prírody, športovať, a mnoho iných vecí) a stále len čakám a nič. Mám pocit, že preňho je dôležitejších oveľa viac vecí než ja. Škola (to tolerujem, lebo je dobre, aby ju spravil), kamaráti, počítač, on sám a až potom niekde som ja. Volávam mu z práce tak raz- dvakrát za deň, aby sme sa dohodli, čo budeme robiť poobede, aké ma on plány na daný deň, alebo sa zaujímam, ako dopadol v škole, či po písomke a vieš čo on na to? Že ho to otravuje a znervózňuje, keď mu stále volám. Tak ja sa snažím mu dať prvé aj posledné a on si to neváži. Tak stále čakám, že raz bude mať viac času, v škole bude menej povinností, že sa potom bude venovať mne, že v našom živote bude opäť kúsok zamilovanosti... Viem presne ako sa cítiš. Tiež budem čakať netrpezlivo na radu od niekoho skúseného, ktorá by pomohla aj mne možno aspoň trošku osvetliť tento problém.
|
|
|