Autor otázky: Peter
Manželka - herečka? - ako to dopadlo.
(číslo príspevku 227.519, zo dňa 04.08.2011. videné 622x)
ODPOVEDAŤ 		 

Text príspevku číslo 227519:
V roku 2008 som na tomto webe napísal článok Manželka - herečka? a prebehla o ňom pomerne živá diskusia:
http://www.edusan.sk/mam_problem/texty.php?id=166803

Chcel by som diskutujúcim napísať, ako to dopadlo a varovať ostatných pred podceňovaním ľudí s podobnými psychickými problémami, aké má moja teraz už exmanželka.

Skončilo to takto:
http://jozefmiklosko.blog.sme.sk/c/267762/Nevinneho-zavreli-na-399-dni-a-beztrestne-mu-ukradli-deti.html

Zatkli ma v roku 2006 a diskusiu na EDUSANe som začal s úmyslom ukázať súdu, že nie som „šibnutý“ a podobne ako ja by v podobnej situácii uvažovalo veľa ľudí. Celý proces bol totiž od začiatku vedený veľmi jednostranne, je plný prešľapov a neprofesionality. Len zázrakom som sa dostal k dôkazom, ktoré ma po piatich rokoch definitívne zbavili obžaloby. K týmto dôkazom patria napríklad videozáznamy, ako proti mne pod nátlakom manipulovali a trápili moje malé deti.

Vystupujem tu anonymne a nemám prečo klamať – svoju manželku som miloval ešte aj dlho po zatknutí v base. Môj príbeh je ukážkou, ako je štát nastavený na eskalovanie problémov rodine a nie na pomoc pri riešení problémov. O to viac, ak je niekto z manželov psychicky chorý a jeho problémy nie sú jasné už po 15 minútovom vyšetrení. Pre manželku som bol ochotný všeličo pretrpieť a pomáhať jej, ale nevedel som ako (celá jej rodina vlastne predo mnou tajila jej vážne problémy v minulosti a ako laik som nemohol vedieť, že niektoré viditeľné príznaky sú len špičkou ľadovca). Po tomto obludnom procese by som jej už nikdy nedokázal ani trochu dôverovať a nechcem s ňou mať nič spoločné. Ako som medzičasom zistil, jednostrannosť môjho procesu nie je ani zďaleka výnimočný jav, iba sa o tom nehovorí pod zámienkou ochrany týraných a zneužívaných obetí, pričom štát v praxi nerobí takmer nič, aby rozlišoval medzi pravdivými a krivými obvineniami zo zneužívania alebo týrania (ktorých je zrejme až polovica, teda sto, resp. niekoľko stoviek ročne). Aj keď mi štát teraz musí zaplatiť nejaké odškodné a možno niekto z organizátorov pôdje do basy, nič z toho mi nenahradí, že som svoje milované deti nevidel už vyše 5 rokov. V pamäti ich mám stále ako malé deti, v skutočnosti som teraz pre nich asi len nejaký cudzí ujo. Strašné...

Ďakujem všetkým za podporu a príspevky v diskusii a varujem pred podceňovaním ľudí s podobnými psychickými problémami, vďaka ktorým sú schopní zájsť ďaleko za hranice, ktoré normálni ľudia nikdy neprekročia (a ani nerátajú s tým, že by ich mohli prekročiť ich blízki).

Peter