Autor otázky: Beata
Nezvládnuteľná dcéra
(číslo príspevku 44.406, zo dňa 11.01.2005. videné 2177x)
ODPOVEDAŤ 		 

Text príspevku číslo 44406:
Moje problémy s dcérou sa začali pred 5 rokmi, keď mala 14 rokv. Dovtedy neboli s ňou relatívne žiadne vážne problémy /odhliadnuc od bežných, ako sú odvrávanie, neochota upratať si veci a pod./ Učila sa celkom dobre. V 9. ročníku ZŠ, po tom ako ju prijali na OA začala chodiť poza školu, fajčiť, klamať, zneužívať našu dôveru /napr. peniaze na stravné lístky minula nevedno kde/. Dokonca mi odniesla takmer všetko zlato do záložne. Jej záujem siahal aj počas strednej školy len po zábavu, krčmy a partiu kamarátov. Aj jej študijné výsledky tak vyzerali. Nepomohlo dohováranie, bitky, zákazy a pod. Naše vzťahy sa postupne zhoršovali a z jej strany prerástli do nenávisti, nerešpektovania, vydierania a arogancie voči rodičom, starým rodičom a súrodencovi. Ak chce niečo dosiahnuť, manipuluje s nami a využíva našu rodičovskú lásku k tomu, aby sme jej vyhoveli. Keď to však dosiahne, začne byť zase arogantná a nerešpektuje nič, čo sa týka rodiny. Takto to už trvá 5 rokov. Pred rokom zmaturovala, pol roka bola nezamestnaná, ale bez jej zabehaného života, plného zábav, túlania sa po chatách a leňošenia sa nezaobišla. Pre pokoj v rodine a zo strachu, aby zase niečo nepredala, alebo nevyviedla niečo horšie sme ju naučili na určité vreckové /t.j. 1300 Sk na mesiac a nabitie mobilu za 350 Sk/. Neviem, či to je veľa, alebo málo, ale snažili sme sa byť spravodliví k obidvom deťom - teda syn dostal to isté. Teraz je druhý mesiac zamestnaná v obchode za minimálnu mzdu, čo sa jej samozrejme veľmi nevidí. Preto požaduje od nás všetky finančné výhody, ako doteraz, ba naviac, aby sme jej dávali aj na cestu a na stravu, ktorú im zamestnávateľ odmieta zabezpečiť. Jej požiadavky odôvodňuje tým, že aj syn, ktorý chodí do 1. ročníka VŠ v mieste bydliska, dostáva to isté. Nechce sa zmieriť z tým, že si zarába a svoje výdavky si má hradiť sama. Prvú výplatu, ktorá bola za 1/2 mesiaca minula za týždeň. Keďže to bolo v období Vianoc a Silvestra, ešte sme to tolerovali a v decembri sme jej dali vreckové aj nabili mobil. Lenže ona očakáva, že to ďalej bude pokračovať, povedali mi to jej kamarátky. V prípade upretia tohoto tzv. "nároku", je schopná vyvolať hádku, arogantne náš prezývať aj pred kamarátkami a vykrikovať, že je v tejto rodine "utláčaná a ukracovaná", lebo jej nedávame to, čo synovi. Útočenie na brata je jej obľúbená zbraň, ktorú vie použiť pri každom probléme a využiť vo svoj prospech. Bojím sa, že je to už chorobné. Podotýkam, že za tých 5 rokov som sa ju viackrát snažila dostať ku psyhológovi, ale ona odmieta s námietkou, že my sme chorí, nie ona. Ona vraj nemá žiaden problém. V poslednom čase jej túlanie nemá obdoby, je schopná prísť domov aj 3-4 krát do týždňa ráno a ísť rovno do práce.
A samozrejme nepovažuje za potrebné povedať, kde ide, kde je, ani kedy príde a telefón zvyčajne neberie s výhovorkou, že ho nepočuje zvoniť. Naše prosby a dohovárania skončia vždy hádkou, lebo podľa nej ona je dospelá a môže chodiť kde chce, dokedy chce a s kým chce. Doma však nepreloží ani krížom slamy, pretože "ona je od rána do večera v práci", a aj vo svojej izbe má neopísateľný neporiadok, ktorý ju neprinútim upratať, len keď ona chce, aj to povrchne.
Ak je to možné prosím o radu, lebo nemám už síl s ňou bojovať a neviem nájsť tú správnu metódu, aby sme si našli k sebe cestu, začali sa rešpektovať a žili, ako normálna rodina. Akýkoľvek pokus o rozhovor na túto tému totiž končí hádkou, vykrikovaním proti bratovi a tresnutím dverí.
Vopred ďakujem za rady.