Autor otázky: Ives
Zvlastny strach, zvlastne pocity
(číslo príspevku 106.373, zo dňa 21.08.2006. videné 526x)
ODPOVEDAŤ 		 

Text príspevku číslo 106373:
Ahoj mam 23 rokov a o svojom probleme som tu uz niekolkokrat pisala /problem Neverending story: Ako sa zbavit úzkostných porúch a Neopodstatnený strach./ Casom sa moj stav vyrazne zlepsil. Naucila som sa ho zvladat bez lekara, bez liekov. No aj tak ma to vzdy po obdobiach stresu zachvati, resp. mozog sa mi to snazi pripomenut. Vtedy je uz len na mne, ci sa necham, alebo zabojujem. Zatial uspesne bojujem. Ale nie o tom som chcela teraz pisat.

Ide skor o to, ze si uvedomujem, ze mam zrejme nejaku fobiu z novych veci, novych priestorov a ludi – skratka z toho na co nie som zvyknuta. Mam priatela, ktory byva mimo BA a tento vikend to bolo 2.krat co som u neho nocovala. Bola som pozvana na rodinnu grilovacku. Pocas celeho tyzdna som zazivala velke vypatie v praci, bola som v casovej tiesni, nestihala som sa poriadne vyspat. Tesila som sa preto na vikend, ze si oddychnem.
Cestu autobusom som zvladla uplne v pohode a nic nenasvedcovalo tomu, ze by mi cosi malo tuto vikendovu pohodu pokazit. No len co som vystupila v dedine, zmocnil sa ma cudny pocit. Pritom som tam bola uz x krat a priznavam ze viac krat sa mi tam stalo cosi podobne / uz od zaciatku, ked som tam bola 1.krat/. Zrazu sa mi stiahlo hrdlo, a zacala som mat problem s plynulym dychanim, srdce zacalo “bubnovat”. Snazila som sa nepripustit si to, ale nejako ma to nechcelo opustit. K veceru sa rodinka zacala postupne schadzat a napatie vo mne gradovalo. A pritom som nechapala preco. Priatela milujem, s jeho rodicmi a surodencami si vychadzam dobre tiez. Jediny rozdiel medzi nami je ten, ze on byva v rodinnom dome a ja v panelaku. Mozno aj preto sa tam citim « inak » ako doma.
Velmi ma trapilo, ze hoci som chcela travit prijemny vecer, sedela som tam utiahnuta, so stiahnutym zaludkom a busiacim srdcom a sem tam som cosi povedala, aby si nikto nic nevsimol. Co som im mala povedat, ze mi asi vadi, ze je okolo mna tolko ludi a to ze mam stravit noc v inom prostredi ? Ani priatelovi som radsej nic nepovedala, hoci o mojich problemoch uz davno vie a snazi sa mi pomoct. No aj tak som ho tym nechcela zatazovat, lebo som bola presvedcena ze si s tym poradim kym pojdeme spat.
No ta noc bola pre mna priserna. A pritom tak casto spolu snivame ake by bolo fajn byt uz konecne vo svojom, vecer spolu zaspavat, rano sa zobudzat...Na nasich spolocnych kratkodobych dovolenkach to bolo super. Zozaciatku som tiez mala podobne pocity, ako som spominala v uvode, no nakoniec ma pohltilo okolite prostredie a moje problemy sa rozplynuli a mohla som si nasu dovolenku uzit. No vsimla som si ze u nich sa nejako nedokazem uvolnit. Ked tam idem len na navstevu a neostanem na noc, tak sa citim v pohode. Naozaj si to neviem vysvetlit. Mozno je to tym ze ked som na dovolenke s priatelom – sme tam sami a tu su aj jeho rodicia, surodenci.. A o to je to horsie, ze su to moji, mozno buduci, svokrovci a ja chcem aby mali o mne dobru mienku. Mozno aj to by mohol byt dovod tych mojich fyzickych problemov – podvedomy stach, aby si o mne nemysleli nic zle.
Ale spat k tej noci. Uz davno som nezazila taky pocit. Namiesto toho aby som si oddychla som tam lezala cela stuhnuta, triasla som sa, srdce mi islo vyskocit a ja som nedokazala zazmurit oko. Priatel si spokojne vedla mna odfukoval a ja som len bezmocne hladela do stropu. Spala som sotva 2 hod. a preberala som sa cela spotena, vystrasena, lapajuca po dychu. Prislo rano a mne sa polepsilo. Vedela som ze pojdem opat domov, do svojho, vyspim sa vo svojej posteli a zase bude dobre. A naozaj cim viac sa schylovalo k mojmu odchodu, tym moje priznaky ustupovali. A v autobuse cestou spat som sa tak uvolnila az som na chvilu zaspala.
Zvlastne, poviete si. Ale to si hovorim aj ja. Taketo pocity prezivam pred kazdou cestou na dovolenku az kym si nezvyknem na tamojsie prostredie a par krat sa tam nevyspim. To iste mam ked viem ze sa mam stretnut s novymi ludmi. Ale opat plati, ze ked ich spoznam a zvyknem si na nich, uz je dobre. Velmi ma tieto stavy trapia a vycerpavaju.

Pisem preto, lebo by som sa chcela poznat ludi, ktori mozno trpia podobnym problemom, ale boja sa o tom niekomu povedat, aby ich okolie neodsudilo. Najde sa tu niekto taky, ktory preziva podobne pocity a nevie si s nimi rady a chce sa o tom porozpravat? A neviete ako sa vola fobia ktoru mam – strach z noveho, nepoznaneho ?
Ale poprosim, neposielajte ma k psychiatrovi, k psychologovi. Hoci som za nimi nebola konkretne s tymto problemom, s psychiatrom nemam dobre skusenosti. Co sa psychologicky tyka, ta mi pomohla spoznat suvis psychiky a tela. No nenaucila ma ako zvladat priznaky, ktore clovek v podobnych situaciach zaziva. To som sa naucila sama. To, po com tuzim teraz je, aby sa tie priznaky neobjavovali uz vobec…Ale ako najst z tohto kruhu cestu von?