Odpovedal: Ives Re: Zvlastny strach, zvlastne pocity (číslo príspevku 106.382, zo dňa 21.08.2006. videné 388x) ODPOVEDAŤ / Predchádzajúci príspevok   Text príspevku číslo 106382: Dakujem ti za povzbudzujuce riadky. Ja sa len tak nedam. Kedysi som mala strasne stavy, ktore ked zacali trvali aj niekolko mesiacov a potom bolo zase par mesiacov dobre a takto sa to vzdy striedalo. Teraz som uz 5 mesiacov “cista”, resp. bola som do sobotneho nevydareneho dna. Teraz musim zvadzat boj s tymi hlupimi myslienkami. Ale uz im nedovolim aby ma stiahli na dno tak ako kedysi. Ja som panom svojho tela a nie oni. Len ma mrzi ze sa stale vracaju a obtazuju ma. Inak to s tou chrbticou je zaujimavy poznatok. Lebo ja mam tiez skoliozu a dost problemy s krcnou chrbicou. Je mozne ze toto celkove stuhnutie zo sedaveho zamestnania ma na svedomi tu naslednu triasku a neschopnost uvolnit sa. No , co sa detstva tyka, ja som mala celkom fajn detstvo, rodicia robili co mohli, nakolko sa mi narodil brat s telesnym postihnutim. Ked som bola velmi mala som si to ani nejak neuvedomovala, no az ked som bola v puberte, tak ma niekedy trochu hnevalo, ze jemu sa venovala vzdy vacsia pozornost ako mne. Cosi ho zabolelo, a aj ked to nebolo vobec vazne, uz sa mu obaja venovali. Ak zabolelo cosi mna, tak sa nad tym iba mavlo rukou : Ved ja som predsa nebyvala nejak vazne chora…A cim som bola starsia, s pribudajucimi zdravotnymi problemami som to pocitovala viac. Vobec sa im nevenovala pozornost. Zvlast ked som sa od lekara vratila vzdy s negativnym vysledkom, hoci problemy pretrvavali.. Tak som sa uzavrela do seba a nikomu som o nich ani nehovorila, ved naco. Az priatel ma z toho dostal, ked som sa mu vyrozpravala. On jediny mi v tomto rozumie. No aj tak ho nechcem s tym zatazovat, kym to nie je nevyhnutne. Ale nedavno som mala trocha vaznejsi zdravotny problem a musela som byt 2 tyzdne PN. A zrazu boli na mna doma milsi, mama mi venovala viac casu na rozhovor a ja som sa v duchu tak trochu aj tesila, ze som chora. Nie som hypochonder, len ma potesil ten zaujem a to ze mi konecne niekto veri a berie ma vazne. Mozno to, ze mam tieto problemy suvisia aj s tym, ze nemam kamaratov-kamaratky /jednoducho nemam stastie na spravnych ludi/, nemam sa komu vyrozpravat. Mam iba toho priatela v ktorom som nasla vsetko. V robote tiez pracujem v malom kolektive, takze nie som zvyknuta na vela ludi okolo seba a moje dni su navyse dost stereotypne. Mozno aj preto zazivam tiez zvlastne stavy ked som medzi ludmi a v inom prostredi. Asi pred mesiacom som este dost cvicila, ale teraz uz ani na to nie je cas. Mozno sa mi to opat vratilo z prepracovania. Potrebujem asi trochu vysadit, upokojit sa, zmenit sterotyp. Snad sa mi to podari – o tyzden odchadzam na dovolenku k moru. A dufam, ze tieto neprijemnosti ostanu za zabuchnutymi dverami na Slovensku :)