Autor otázky: konik
psychologicka rada
(číslo príspevku 245.888, zo dňa 23.09.2014. videné 598x)
ODPOVEDAŤ 		 

Text príspevku číslo 245888:
Pekný večer prajem, možno je to trošku hlúpe, ale bohužiaľ som sa dostala do štádia, kedy sa nemám komu vyrozprávať a som zo situácie viac ako nešťastná. Mám mamu, ktorá je niekoľko rokov len doma, so súrodencom sme už dospelý a máme svoje životy... Bohužiaľ to rodičia a hlavne mama nechcú pochopiť. V mladosti som aspoň z môjho pohľadu bola trošku utláčaná tým spôsobom, že som nemohla chodiť von s kamarátmi, neskôr som nemohla mať frajerov, vždy za všetko som bola kritizovaná, raz ma dokonca vďaka vzťahu, (vzťahu v 22 rokoch) išli vyhodiť z domu lebo dotyčný nebol podľa predstáv. Ja som to vedela že nie je ale práve kvôli tomu, že som to mala zakázané som sa búrila a umelo som náš vzťah predlžovala. Presne to je to správne pomenovanie. Som dospelá, mám svoj život a presne vďaka "prenasledovaniu" rodičov chcem žiť slobodne. Stále bojujem s pocitom ako by ma niekto väznil a chcem byť slobodná. Rodičia mi aktuálne vyhadzujú na oči, že nie som vďačná a spôsobujem im krivdu. Akú? To naozaj neviem. Viem len, že konečne sa snažím vybudovať si život podľa seba, podľa toho čo ma baví, no napriek tomu neviem byť šťastná pretože ma umárajú výčitky svedomia na základe ich výrokov o vďačnosti. JA už asi vlastne ani neviem ako tá vďaka má vyzerať. Snažím sa vždy keď mám aspoň chvíľu voľna aby som ich navštívila (bohužiaľ sa to nedá denne) Každý deň im volám. Vymyslela som dokonca jeden kurz aby som mamu zamestnala a šla som naň spolu s ňou, snažím sa ju zavolať do spoločnosti. Keď ideme na výlet snažím sa ju brať so sebou aby nebola doma sama. Ale vždy je všetko zle. Vždy je nachmúrená. Vytočia ju maličkosti, alebo sa nerozpráva. Samozrejme aj to brávanie na výlety postupom času upadlo a v súčasnej dobe je to len zriedka, aj moje návštevy nie sú také časté, ale ja mám svoj život. Už naozaj nevládzem. Vykrikuje mi že nemám dieťa a ona sa chce starať o vnúča, že máme veľký dom a ja tam nechodím, keď prídeme je nahnevaná, že sme jej urobili bordel, keď neprídeme je ešte horšie, keď nechceme jesť kvantá jedla znova jej krivdíme, keď robím v nedeľu (kedže nemám inak čas)je zle, keď neurobím nič na záhrade je ešte horšie, keď nám oni s nieším pomôžu stále nám to vyhadzujú na oči, keď si to urobíme sami je to ešte horšie pretože my ich vraj k životu nepotrebujeme. Proste stále tie isté veci dookola, a ona je stále nešťastná a tým aj ja pretože sa pre ňu trápim a často krát sa potom nedokážem plnohodnotne ani len sústrediť na svoju prácu. Pre uzrejmenie, ona nepracuje niekoľko rokov, nechodí medzi ľudí a žije vo veľkom dome v podstate sama pretože otec pracuje v zahraničí. Čo mám robiť? Mám navštíviť psychologickú poradňu? Naozaj už nevládzem toto dookola riešiť. A vlastne stále neviem pochopiť čo jej robím zle.