Autor otázky: Silvia
Porucha sústredenia sa ... 7 rocne dievcatko
(číslo príspevku 234.748, zo dňa 21.07.2012. videné 533x)
ODPOVEDAŤ 		 

Text príspevku číslo 234748:
Pekný deň všetkým.
Rada by som poznala názor nestranných ľudí na problém s malým 6,5 ročným dievčatkom. Ide o priateľovu dcérku. Pravidelne sa s ňou stretáva (-me) každý druhý víkend. Trvá to niečo okolo dvoch rokov (predtým takmer vôbec, keďže tomu bránila jej mama). Prvý rok a pol ju mohol vidieť iba 2-4 hodiny v sobotu, čo s ňou stihol tak do MC Donaldu, prípadne sa prejsť a podobne. Potom posledných pár mesiacov ju konečne mohol mať aj na víkend. Boli tam stále problémy, pretože malá pôsobila uzavreto, minimálne komunikatívne, skôr afektovane – nakoľko doma podľa všetkého iba celé dni pozerávala TV, nechodievala von medzi deti, bola vedená k tomu, že je najkrajšia, že bude z nej baletka, že má nádherné vlasy, že ak bude chcieť ísť domov, že môže hneď, keď bude chcieť – čo spočiatku dosť aj využívala. Preto malá aj často trávila čas pred zrkadlom – obzeraním sa. Radosť prejavila iba pohľade na pekné (princezničkovské) oblečenie, prípadne, ak ju niekto pochválil, že je pekná. Často sa stávalo, že si malá vymýšľala. To bolo, keď prišla domov a porozprávala na otca veci, ktoré neboli pravda. Nešlo o nič moc závažné, ale boli to nevysvetliteľné udalosti. S priateľom sme sa snažili hľadať si k nej cestu. Pomaly. Často sme ju brávali s nami na výlety, snažili sa s ňou rozprávať sa, kresliť si a podobne. Žiadne extra „blízke prehnane intímne prejavy“ medzi nami samozrejme neboli, nechávali sme to v jej očiach skôr na priateľský vzťah, aby sme zbytočne neevokovali nejakú žiarlivosť a podobne. S malou vychádzam veľmi dobre. Venujem sa jej. Príde za mnou, mňa volá keď je na wc alebo keď niečo potrebuje. Sama mám dve deti a nikdy som s nimi nemala žiadne neriešiteľné problémy. Doma u mami (žijú aj s babkou a dedkom a tí s ňou trávia viacmenej čas, keďže mama je stále niekde) nevie zaspať bez toho, aby s niekým zaspávala a spala. Doteraz to vyžadovala aj od priateľa. Teraz bola pár dní u mňa. Prvý krát spala s mojími deťmi, večer sama aj zaspala (uložila som ich, chvíľku sa s nimi v postely rozprávala, pustila som im z CD rozprávočku, nechala malé svetielko a privrela dvere). Zaspala do 10tich minút. Spala celú noc bez zobudenia, ráno sa zobudila až o 9tej. To isté bolo každý deň. Zjavne žiadne problém, iba nesamostatné návyky z domu. Keďže priateľ musel počas dňa do práce, venovala som sa jej a synovi (dcéra je už dospelá) celé dni. Neriešila som jej kvázy uzavretosť, proste som im venovala čas, boli sme v ZOO, v obchode, na ihrisku medzi deťmi, doma a rôzne. Smiala sa, bez problémov zjedla, čo som im dala. Ibaže – každý ďalší deň som zisťovala, že to dieťa má problém. Ona si totiž vôbec nič nepamätá. Ona si po dvoch dňoch nepamätala, že sme boli v ZOO. Nepamätá si, ak sa jej spýtam zo dňa na deň, čo bolo na obed. Nezapamätala si meno dievčatka, s ktorým sa asi dve hodiny hrala na ihrisku a počula som, že ju volá po mene. Večer ho už nevedela. Začala som si to všímať. Pýtala som sa jej kde tu na veci, ktoré boli predtým a ona mi nevedela na ne odpovedať. Keď videla, že asi naozaj očakávam odpoveď, začala tancovať alebo sa niekoľkominutovo smiať. Zneistela a akoby takýmto gestom zakrývala svoju neistotu.
Prvý krát, keď som si všimla, že si niečo nepamätala z toho čo sme robili alebo kde sme boli, som jej navrhla, že jej kúpim denníček a budeme si do neho zakreslovať „zážitky“. Tešila sa, hoci som videla, že nie je si istá, čo vlastne chcem. Kúpila som jej taký pekný denníček s mačičkou (lebo má rada mačičky) – veľmi sa jej páčil. Išli sme kresliť. Po pár minútach som videla, že nevie čo by kreslila. Povedala som jej nech najprv nakreslí čo len chce. Chvílu posedela a išla si zobrať obrázok môjho 9 r. syna, že ten sa jej páči, že ho skúsi. Nevadilo mi to. Kresba bola celkom fajn, aj keď bez vlastnej fantázie. Potom som jej musela každý náš „pekný“ deň pripomenúť, aby dokázala z neho niečo zakresliť. Po pripomenutí, to už zvládla. Pôvodne som si myslela, že je malá iba svojím spôsobom zanedbaná, preto sa nevie hrať na lúke, preto sa nevie prirodzene tešiť a hrať ako deti, preto nie je spontánna ako väčšinou deti bývajú. Vedela som, že je vedená skôr nákupmi v butiku, preto som myslela, že má v sebe rozvinutý iba zmysel pre „vonkajšiu krásu“. A verili sme, že postupne si zvykne a naučí sa aj rôznym iným veciam a zistí, že je to fajn ... nie iba mať učesané vlásky a čistučkú trblietkavú sukienku.
Problém vzikol teraz. Ide v septembri do školy. Ja si naozaj neviem predstaviť, čo bude následovať. Neviem, či jej niekto robil testy zrelosti v rámci škôlky, ale ak – neverím, že boli v poriadku.
Teraz už začína pomaly dávať zmysel to, prečo klamala. Ona musela, keďže videla, že je aj jej maminou očakávaná nejaká odpoveď a ona tú odpoveď nevedela – nepamätala si. To isté bolo aj naopak u otca keď bola. Je mi absolútne nevysvetliteľné, ako je možné, že to doteraz nikto nevidel. Rozprávali sme sa s priateľom o tom posledné dni veľa. Vidí to už aj sám. A všetko to akosi dáva zmysel, prečo sa správala vždy tak ako sa správala.
Viem, že som sa priveľmi rozpísala, ale aj tak je to iba útržok z toho, kedy a ako sa to u nej prejavuje.
Myslím si, že sa jedná o nejaký typ poruchy sústredenia sa ... v dosť silnej miere. Neviem však, aký postup by tam mohol či mal byť volený, aby sa tej malej pomohlo. Obávam sa, že ak nastúpi v septembri do školy, môže sa to všetko obrátiť proti nej. S jej povahou si neviem predstaviť, ako znesie pocit, že nie je „šikovná“ „múdra“ „talentovaná“ a podobne, keďže doteraz bola mamou tak vedená a v skutočnosti, ak nezvládne ani len základné nároky v prvej triede, tak takéto pomenovania sa stanú pre práve opakom. Momentálne je na úrovni doslova 4-5 roného dieťaťa. Nerozpráva zreteľne. Nedokáže povedať poriadne ucelenú vetu, stále počas nej premýšľa – s úsmevom a čaká, že ju niekto dopovie, čo doteraz aj tak bolo. Sama to nezvládne. Nevie opísať žiadnu súvislú príhodu, príbeh z rozprávky, nič také.
Priateľ sa chce v blízkej dobe stretnúť s jej mamou, aby sa normálne o tom porozprávali. Ale obáva sa, že ona to nebude chcieť počuť, keďže na malú nedá dopustiť ani krivé slovko. Neviem, to ale nie je o krivom slovku. Toto vnímame ako dosť veľký problém pre ňu, pre jej vývoj, pre jej budúcnosť. A nevieme, čo s tým. Čo to môže byť, ako jej vlastne pomôcť, ako postupovať. Je to podľa vás normálne? Stetol sa s tým niekto? ... hm ... budem vďačná za akýkoľvek názor a ďakujem za čas, ktorý ste mi venovali.