Autor otázky: jenny
milujem dvoch muzov a nutia ma rozhodnut sa
(číslo príspevku 99.036, zo dňa 02.06.2006. videné 1674x)
ODPOVEDAŤ 		 

Text príspevku číslo 99036:
Dobry den, moj problem sa mozno bude zdat ludom smiesny alebo trapny, ale ja som z neho uplne v koncoch, v stave ze neviem co dalej a napadaju ma uplne hrozostrasne napady ako problem vyriesit. Mam priatela, sme spolu 12 rokov, mam ho rada, spolu sme vela zazili. Nas zivot bol sice nudny a pomaly, ale zvykla som si a akceptovala to. Planovali sme spolu byt do konca zivota. Pred mesiacom som sa zamilovala do ineho. Z jeho strany je to tiez velmi uprimne a tiez stale hovori o tom ako budeme stale spolu a stastni. Je ovela aktivnejsi ako ten prvyJe to uplne ukrutny pocit milovat dvoch muzov a nevediet sa rozhodnut pre jedneho. Nedokazem opustit stareho, vzivam sa do jeho situacie ze co by robil bezo mna... stratil by tym vsetko co v zivote mal (nie len mna ale ja zazemie, plany, buducnosti, vsetko). Opustit ho je pre mna to iste ako vziat noz do ruky a prebodnut ho... taky isty pocit, jednoducho to neide. Na druhej strane vsak viem ze keby niekoho mal tak by mi odlahlo. Toho noveho by bolo jednoduchsie opustit, urcite by to lahsie zniesol, ale srdce ani rozum mi to nedovoli. Viem, ze moj zivot by sa stal takym inym, lepsim. Takze teraz uz mesiac kazdu chvilku placem a neviem co mam robit. Najradsej by som mala oboch naraz, ale to oni neznesu. Ja viem ze to znie zvlastne, ale uvedomte si: matky tiez maju viacero deti a tiez ich vsetky miluju rovnako, a tiez by sa nevedeli rozhodnut ktoreho z nic sa vzdat (a toto by vsetci chapali). Ja sa citim rovnako. Nedokazem sa rozhodnut a ublizit ani jednemu. Citim sa ako bezcitna vrahyna. Viem ze im obom ublizujem a strasne intenzivne citim ze ja som tomu na vine. Niekedy mam pocit ze jedinym vychodiskom by bolo prestat existovat. Potom si zas uvedomim ze ten stary by bol na tom rovnako ci sa zabijem alebo ho opustim. A potom zas ze celou dusou tuzim byt s tym novym. Neviem akym sposobom mam zacat k problemu pristupovat aby som dospela k nejakemu rieseniu a dokazala ho aj vykonat. Stale cakam ze sa nieco udeje bez mojho pricinenia, ale to je hlupost, neudeje sa. Je mi jasne ze problem je v mojej hlave, ze som taka aka som, ale neviem s tym pohnut. Pomozte mi, ako na to? Nedokazem tento problem vyriesit v mojej hlave, ani nie som schopna akcie.