Autor otázky: Luba
Psychológ ? a snaha otehotnieť...
(číslo príspevku 86.506, zo dňa 16.02.2006. videné 876x)
ODPOVEDAŤ 		 

Text príspevku číslo 86506:
Prosím o radu… Neviem ako ďalej. V roku 2004 som prvýkrát v 30 rokoch po deviatich mesiacoch snaženia otehotnela. Chvíľkové šťastie vystriedal v deviatom týždni smútok. Plod sa prestal vyvíjať a tak som oň prišla. Dostupná literatúra a lekári ma však ukľudňovali, že také veci sa často stávajú a málokedy sa opakujú. Preto síce so strachom, ale aj s nádejou sme sa s manželom v roku 2005 pustili do ďalšieho snaženia. Výsledkom bolo v júni 2005 v ôsmom týždni tehotenstvo mimomaternicové s odstánením pravého vajcovodu. Tých osem týždňov som prežila v strachu a vôbec som na rastúci plod nedokázala myslieť ako na dieťa. Nechcela som sa predčasne tešiť… Nakoniec som sa ani nemala čomu. Lekári ma zas utešovali, že som si už zhodu nešťastných náhod vyčerpala a nabudúce to bude určite dobre. Po polroku doporučeného oddychu, kedy som chcela aby toto obdobie čo najskôr ubehlo, aby sme sa mohli zasa posnažiť, sa to zrazu nedalo, lebo sa mi vystriedali všetky možné drobnejšie choroby – od zapáleného hrdla, cez uši až po neurologické vyšetrenia kvôli závraťiam a bolestiam hlavy. Nakoľko sa na týchto chorobách podpísala psychika, to nedokážem posúdiť, ale lekársky nález bol vždy potvrdený. Faktom však je, že keďže sa chcem vyhnúť otehotneniu počas akejkoľvek choroby, tak sa stresujem tým, že už chcem byť konečne zdravá, aby sme sa mohli pokúšať. K tomuto môjmu duševnému stavu sa pripojil aj stres v práci, kde nás čoskoro čakajú dosť podstatné zmeny (o prácu však neprídem). Moja psychika je však príliš nastavená na snahu otehotnieť, pričom súčasne mám veľký strach, že ak vôbec znovu otehotniem, či sa mi nepodarí dieťa donosiť. Obávam sa, že moje dva tehotenské neúspechy nie sú náhodné, ale naopak spolu súvisia. Do práce chodím so strašnou nechuťou. Vôbec ma to tam nebaví. Stále sa sústredím na to, že možno už ďalší mesiac nebudem musieť ísť do práce a zostanem na rizikovom tehotenstve…. Sama viem, že to takto nie je správne, a že by som mala niečo urobiť. V poslednej dobe stále častejšie plačem (keď som sama a doma). Moje okolie o tom v podstate nemá potuchy, okrem pár ľudí, lebo o osobných veciach nie príliš rada rozprávam. Okrem toho, kto nezažil nepochopí (aj keď si myslí, že áno). Uvažovala som aj nad návštevou psychológa, ale bojím sa, že rady, že na to nemám toľko myslieť a sústrediť sa na niečo iné mi vôbec nepomôžu.