Odpovedal: Michaela
Depresia 2 - situácia po jednom roku
(číslo príspevku 7.846, zo dňa 22.04.2002. videné 292x)
ODPOVEDAŤ / Predchádzajúci príspevok 		 

Text príspevku číslo 7846:
Zdravim kolektiv Edusan,
Ozyvam sa po roku (moj prvy prispevok som pisala 11.4.2001 pod titulkom Depresia). Pisala som o problemoch, ktore suvisia s priatelovou mamou. Aj na zaklade Vasich odporucani som sa prestala az tak orientovat na priatelovu mamu a otukavala som si partnera. Odvtedy sa toho dost zmenilo.....otehotnela som a kedze to nebola tak celkom nahoda (nedavali sme si pozor takmer rok), rozhodli sme sa vziat. O dva mesiace sa nam narodi dietatko, na ktore sa uz velmi tesime. Ked sme zistili pre nas tak radostnu novinu, museli sme sa rozhodnut, co s byvanim. Mohli sme si vybrat prenajom, resp. kupu bytu, ale vzhladom na situaciu so svokrou som pristupila na to, ze docasne budeme byvat s nou. Teraz sa mi mnohe zeny urcite cuduju, pretoze som uz bola zvyknuta na samostatny zivot, ale vtedy som si povedala, ze docasne to vydrzim aj s depresivnou svokrou. A navyse, obaja s manzelom sme dufali, ze sa jej stav zlepsi, ked sa dozvie, ze bude babickou. Ale kdeze.....jej reakcia by sa dala prirovnat k reakcii na informaciu typu: „Mam smrtelnu chorobu, kazdu chvilu umriem“....Co dodat? Velmi ma to zasiahlo, ale snazim sa to chapat (aj ked jej „vrtochov“ zacinam mat plne zuby). Co sa dialo dalej? Prestahovala som sa teda k nim a snazim sa tam nejako prezivat. Aspon do porodu sa to teda snazim prekonavat. Ako sa ku mne sprava? No, asi by ste to necakali, ale obskakuje ma ako kralovnu. Nemusim tam ani prstom pohnut, o vsetko sa postara (vratane mojho manzela).....Samozrejme ze mi to nevyhovuje. Ale ked sa jej ponuknem, ze jej s niecim pomozem, tak odmieta, ze nech oddychujem a pod. Rovnako reaguje, ked jej pomoc v domacnosti ponukne moj manzel. Akoby pracovala na sebadestrukcii, takmer stale vzdycha a narieka aka je utahana...no kto ma v takej domacnosti existovat? Namiesto toho, aby sme si s manzelom uzivali medove tyzdne a tesili sa na babatko, tak sme vystresovani z nej. Pytate sa, preco sa neodstahujeme? Nie, nie je to kvoli financiam. Praveze prostriedky mame, ale....ona nechce o odchode synacika ani pocut, vzdy ked to manzel spomenie, tak sa len rozplace, ci je odsudena na vecnu samotu, ze sa z toho zblazni, ze pojde do starobinca a pod.
Vratim sa trosku do historie. Ked este zil jej manzel, zacali spolu stavat dom. Ten dom vsak potom niekolko rokov stal, lebo neboli peniaze na dokoncenie, potom jej manzel umrel a vtedy si moj manzel s mamou povedali (to sme sa este nepoznali), ze ten dom nejako dokoncia (manzel akurat zacal pracovat) – malo to byt nieco, co ich udrzi „pri zivote“ a stlmi bolest a zial. Teraz, ked cakame prirastok je este vacsi dovod na dokoncenie toho domu a kedze moji fantasticki rodicia mi dali aj velmi slusne veno, nie je problem s dokoncenim domu. Lenze.....ten dom je samozrejme aj mamin/svokrin. A ona vzdy snivala, ze tam bude byvat.
Ja viem, ze z tych par riadkov sa velmi tazko usudzuje, ako sa veci maju. Ale obaja s manzelom sme stale viac presvedceni, ze byvanie s nou by nas „zabilo“. Nikdy by sme „neboli schopni“ sa o seba postarat, vzdy by nam do vsetkeho kecala, zvlast ked ona vie vsetko najlepsie – je ucitelka (este v produktivnom veku).
Urcite nam odporucite spolocny rozhovor. Neviem sice, ci by som pri nom mala byt, je to predsa len „ich majetok“ a ich vztahy – ktore mohli byt vyriesene uz davno, ale akosi sa kazda debata zvrtla na plac a odmietavy postoj mamy – „rob si co chces“ (ako ked to povie male dieta z trucu, ak viete co myslim). Mozno treba byt v urcitych situaciach aj k rodicom tvrdsi, ale obaja s manzelom mame taku dobrosrdecnu povahu, mame pred rodicmi taky respekt, ze niekedy mozno hranici az so strachom (asi pozostatky z detstva). Ako jej co najcitlivejsie vysvetlit, ze chceme mat vlastnu domacnost, vlastny zivot? Nechceme od nej odist daleko, moze kazdy den chodit k nam (aj ked mi to asi polezie na nervy, ale to teraz nie je podstatne), som si ista, ze ked s nou budeme zotrvavat v jednej domacnosti, skor alebo neskor sa to zosype a vztahy mozu byt trvale narusene. Uz aj teraz mierne narusene su (z mojej strany urcite, tie jej reakcie suvisiace so mnou ma dost obrnili), ale nechcem pracovat na ich destrukcii ale chcem aby sme vychadzali dobre, pretoze ona ma len jedneho syna a my mame v podstate len ju – moji rodicia su pomerne daleko a s detmi nam asi nepomozu, ked to bude potrebne. Takmer po kazdom vikende som v depresii ja, pretoze to negativne z nej sa prenasa aj na mna. V praci to zatial ventilujem, necitim sa zdravotne ohrozena, hlavne vdaka rastucemu babatku sa citim silna a „hadzem to za hlavu“. To ze sem pisem tento prispevok vsak svedci o tom, ze mi to ukradnute nie je.
Myslite, ze jej nechut voci vsetkemu moze zmenit ten maly batoztek ked pridem z porodnice? Alebo si radsej co najskor zbalit kufre, skor nez nam rozbije manzelstvo? (Este jedna vazna casto sa opakujuca vec – Manzelovi casto vyhadzuje na oci, ze sa zmenil, ze nebyval taky smutny a pod. Samozrejme ze naraza na to, ze je nestastny odkedy si ma nasiel. Vsetky predchadzajuce partnerky mu vyhovarala, ziadna (ani ja) nebola dost dobra. Mna si nasiel necely mesiac po otcovej smrti. Hned nato sa zamestnal a ma dost narocne povolanie, casto je v praci dlho do vecera, niekedy aj celu noc. Kazdy clovek predsa ked mu skoncia studentske casy a zacne pracovat sa zmeni. A manzel navyse sa stal zivitelom rodiny - ak vezmem do uvahy ucitelsky plat jeho mamy. Neviem teda, nechcem si fandit, ale som si ista, ze ma miluje, ja milujem jeho a nas vztah je uzasny. Perfektne si rozumieme po vsetkych strankach a aj vo veciach, v ktorych nemame uplne rovnaky nazor dokazeme najst kompromis – bez hadok.).
Tak je to v tom zivote vzdy. Kazdy mame nejaky kriz, ja mam skveleho manzela, cakame babatko, nechybaju nam peniaze, mame celkom dobre zamestnanie, ale jedna jedina zena nam robi miestami zo zivota peklo...
Nie, nestazujem si, ze je to nespravodlive, len si obcas uz neviem rady. Snazim sa vela veci tolerovat (napr. neskorsie prichody z prace), ale vlastna domacnost mi chyba ako sol, o sukromi ani nehovoriac.
Aj ked tusim, ze mi neporadite ziaden zazracny navod ako zvladnut svokru, dakujem, ze ste si to precitali a potesim sa ak pridate svoj nazor. S pozdravom Michaela.