Autor otázky: Michaela
Depresia
(číslo príspevku 2.732, zo dňa 11.04.2001. videné 1268x)
ODPOVEDAŤ 		 

Text príspevku číslo 2732:
Chcela by som Vas poprosit o radu, ako sa postavit k problemu, ktory ma trapi. Mam 26 rokov a priatela (rovnako stareho), s ktorym sa pozname rok a par mesiacov. Od zaciatku sme si velmi dobre rozumeli a v "nazoroch na zivot" sa v podstate zhodujeme. Som presvedcena, ze je partnerom, s ktorym by som chcela zit. Mame jediny problem, o ktorom sa chcem zmienit a poprosit Vas o radu. Kratko predtym ako sme sa spoznali mu nahle umrel otec. Kedze je jedinacik, mama sa na neho velmi upla. Aj ked priatel stale zije doma s mamou, niekedy ostane par dni so mnou. Jeho mama neustale trpi depresiami, v noci nespava, cez den byva roztrasena a niekedy aj odpadava. To je dovod, preco priatel "nemoze" od mamy odist. Liecbu u psychiatra mama odmieta. Nevie sa zmierit s tym, ze ma ostat sama. Je tu sice riesenie, ze by som sla byvat k nim, ale nemyslim si, ze by sa tym nieco vyriesilo. Jeho mama je dominantny clovek - presadzuje svoj nazor za kazdu cenu a odmieta nazor inych, mam pocit, ze mna len trpi, aj ked nic konkretne jej na mne nevadi. Keby som mala byvat s nou, chcela by nam rozkazovat obidvom. Priatel to vidi, vie ze spolocny zivot s jeho mamou by nas mohol v konecnom dosledku aj rozdelit, ale nevie ako sa ma zachovat. Niekedy sa dokonca depresia z mamy prenesie aj na neho a on sa vzdava vlastneho zivota - predtym to byval vesely a trochu "streleny" chalan, ktory mal vela priatelov a vsetci ho mali radi (teraz sa s priatelmi uz takmer nestretava, chodi smutny, zamysleny a akoby trpel beznadejou). Mama nema chut zit a tvrdi ze jediny zmysel jej zivota je jej syn. Paradoxne mu vsak zivot nevedomky nici, ked mu brani zalozit si rodinu. Je tvrdohlava a priatela citovo vydiera. Odpadava mu pred ocami a odmieta zit. Neviem ako mam priatelovi pomoct, vieme obaja, ze mama potrebuje psychiatra (parkrat u neho aj bola - kratko po tragedii), ale nevieme ako ju k liecbe priviest. Nechcem aby nam obidvom znicila zivot. Neviem, ako rozmyslaju takto postihnuti ludia, ak by moj pristup k problemu mohol nieco vyriesit, urobila by som to, lebo mi zalezi na partnerovi a nechcem ho stratit. Jeho mama nas vsak pomaly od seba oddeluje....Snazila som sa spriatelit s jeho mamou napriek tomu, ze som mala vnutorny pocit, ze som tam navyse. Po niekolkonasobnych pokusoch o zblizenie som zacala obmedzovat stretnutia s jeho mamou, lebo potom sa tie depresie prenasali na mna a dlho som sa z toho dostavala. Neviem kde robim chybu. Je maximalne uzavreta - len ona a jej syn, nic a nikto viac. Priatel je velmi citlivy clovek, nedokaze sa mame vzopriet a ist vlastnou cestou, radsej bude trpiet on akoby mal ublizit inym. Mama je jedina rodina, ktora mu este ostala.
Uvedomujem si, ze jej stav moze byt trvaly a pokial sa priatel nevzoprie jej moci a ovladaniu, je mozno lepsie odvratit sa od takejto rodiny a vedome do nej nevstupovat (strata partnera by ma velmi bolela, ale je to mensie zlo ako priviest deti do takejto rodiny). Rozmyslala som aj nad moznostou zajst za psychiatrom a poradit sa osobne, trosku vsak vaham, ci je na mieste miesat sa do toho a ci to naozaj nie je len na partnerovi, aby si to s nou ujasnil a vyriesil. Nie som vsak clovek, ktory dokaze len tak stat "vedla" a cakat ako to dopadne. Ak sa da, chcem pomoct, usmernit a bojovat , ved ide aj o moj zivot.