Autor otázky: janka
depresia a bývanie u rodičov
(číslo príspevku 73.323, zo dňa 04.11.2005. videné 696x)
ODPOVEDAŤ 		 

Text príspevku číslo 73323:
Môj problém sa vyostril asi tak pred 3 týždňami. Mám 27 rokov, som vydatá a mám dve malé deti. S manželom sme sa spoznali na vysokej škole a rok po skončení štúdia sme sa vzali. Ostali sme bývať v prenájme a le pri neustálom zvyšovaní cien sme sa rozhodli vrátiť sa naspäť k manželovým rodičom. A vtedy to začalo. Zakaždým keď som prišla domov , tak mi moji rodičia vynadali , že som taká a taká... Neočakávane sa mi podarilo druhý krát otehotnieť a teraz máme 2,5 ročného peťka a pol ročnú marienku. Keď sa to však dozvedeli moji rodičia tak prvé čo bolo, tak mi povedali že načo som chodila do školy keď mienim mať 20 detí. Popritom starší brat má 2 dievčatká. Ako sme sa presťahovali ku svokrovcom, začali nezhody s mojimi rodičmi. Teraz som si uvedomila, že to trvalo odkedy som skončila školu,nenašla som si prácu doma. Nič čo som robila nebolo vhodné. Počas celého tehotenstva som mala bolesti, ale asi najhoršie pre mňa bolo to, keď mi povedali "nedajbože sa to dieťa narodí tak budeme musieť prísť ešte na krstiny". Marienka ssa narodila zdravá a vtedy to utíchlo ale nie nadlho- asi na 1 mesiac.Asi pred mesiacom sa pokúšali rozbiť náš vzťah tým, že ma manžel podvádza- povedala to známa. Upozorňujem že manžel je projekt manažér a nepracuje na stabilnom pracovisku. Doma je 2x cez týždeň a celý víkend. Keď si to šiel manžel vysvetliť s tou známou nebolo toho, kto by mu tú známu ukázal. Počas dušičiek nám ochorel syn,takže sme deti nechali pri svokrovcoch a šli sme na cintorín len my dvaja - len tak na otočku. A to sme nemali robiť, pretože môj život nemá žiadnu cenu, prepadla som v ňom na celej čiare a v skrátke stal sa zo mňa debil. To bolo posledné čo som od svojich rodičov čakala. Všetky tie reči mi vrtajú hlavou a neustále premýšľam, čo ďalej. Mám panický strachzdvihnúť telefón a zavolať domou. Viem však že existujú len 2 varianty, buď sa so mnou nebudú rozprávať vôbec alebo mi ako vždy vynadajú aká som neschopná, pričom odkedy som skončila školu nepomohol nám s manželom nik. Dospelo to až tak ďaleko , že sa mi príšerne trasú ruky a uvedomila som si , že už aspoň dvakrát som chcela zobrať lieky a mať od všetkých pokoj. Raz mi v tom zabránil manžel ale neviem čo sa stane ak nebude doma a na mňa doľahnú tie strašné myšlienky.