Odpovedal: Elena Re: Viazaný duchovným povolaním - Maja (číslo príspevku 6.755, zo dňa 25.02.2002. videné 227x) ODPOVEDAŤ / Predchádzajúci príspevok   Text príspevku číslo 6755: Milá Maja! Ďakujem Ti za Tvoju peknú odpoveď-naozaj si sa podrobne do toho problému ponorila a vidieť,že si chcela na malej ploche vyjadriť podstatu a najmä-pomôcť nám s priateľom.Navyše,si presvedčená a oduševnená veriaca,čo je v tejto súvislosti ešte cennejšie.No-žiaľ,premietnuť do činov to,o čom človek aj kdesi vo svojom vnútri tuší,že by to tak malo byť,je omnoho ťažšie-aspoň o tom vydáva svedectvo náš vzťah.Momentálne sa pokúšam vyrovnať sa s realitou jeho odchodu na dlhý čas...a zrejme aj s tým,že som nestála-či nestojím za to,aby sa môj priateľ vzdal vykonávania služby,pre ktorú zjavne nemá dar/ak dar chápeme ako požehnanie od Boha a nie väzenie/.Hoci,on naposledy oponoval,že keby na to naozaj nemal dar,nikdy by sa kňazom nestal.Popravde však,cítim,že o tom sám pochybuje a snaží sa všemožne dokázať opak. Iste,otázka vykonávania,či nevykonávania takejto služby za spomínaných okolností je veľmi vážna-súvisí asi nepochybne nielen s duchovným darom-ale aj osobnou statočnosťou.Veľakrát som sa snažila vcítiť sa do jeho kože a predstavovala som si,ako by som sa rozhodla ja.Vychádzalo mi z toho jediné-pri všetkej úcte ku kňazskému povolaniu-či práve kvôli nej-že by sa mi priečilo byť pokryteckou pred Bohom,veriacimi i pred osobou,ktorú by som ľúbila.Jednoducho by som tak nevládala žiť.Ak by som dotyčnú osobu mala veľmi hlboko a dlho zakorenenú v srdci,nemohla by som sa najmä pred Bohom tváriť,že žijem výlučne pre neho.Doterajší vývoj nášho vzťahu,myslím,vylúčil možnosť,že by išlo z jeho strany o nejaké dočasné,zabavenie sa, či niečo podobné,čo by on prežíval nejako povrchne.Za naším vzťahom je totiž veľa utrpenia z oboch strán,ale i veľa radosti z opätovných návratov... Aj keď je to možno sčasti za týchto okolností nepochopiteľné,stále cítim k nemu lásku.Moje ďalšie poznanie,získané na základe tohto vzťahu teda je,že láska naozaj nie je o vyznávaní dokonalých vlastností partnerského protipólu. Nuž,asi teraz čakáte,aký uzáver si z toho všetkého vyvodím,keď som si to tak podrobne rozanalyzovala a ešte zobrala na pomoc vaše odpovede-za ktoré všetkým veľmi pekne ďakujem...Pravdupovediac,som bezradná.Nepomáha mi množstvo teórie,ktorú ovládam,pretože mi prináleží vyrovnať sa s niečím,do čoho nevládzem ani len vkročiť.Teraz som ešte vo forme,ale bojím sa tých čiernych,tmavých nocí plných úzkosti,ktoré už tak dôverne poznám.Mám hrôzu z budúcnosti,ktorú už sčasti prenášam aj do zamestnania,len kolegovia nevedia,o čo vlastne ide.Snažím sa tešiť z maličkostí,čohokoľvek,len v duši pokračuje akýsi proces hynutia.Strácam motiváciu na vykročenie do ďalšieho dňa.Snažím sa,zúfalo rozmýšľam,ako neupadnúť,ako zachrániť zo života,čo sa ešte dá.Rozmýšľam,že by ma možno zachránilo,keby som sa cítila užitočná nielen v rámci môjho zamestnania,ale i v širšej miere-možno túžim radšej obetovať svoj život aj ja nejakej službe ľuďom,len ešte neviem,v akej forme.Asi zúfalo chcem potvrdiť,že napriek všetkému má moja existencia zmysel..neviem. A ešte na margo toho,či som veriaca...Teraz mi je o tom ťažko písať,lebo chvíľami strácam istotu.No snažím sa tým prehrýzť tak,že Boh hádam utrpenie nerozdáva-alebo aspoň,nie všetko utrpenie je od Neho.Nikdy ma rodičia neviedli k tomu,aby som ňou bola,preto zatiaľ nie som ani pokrstená. No vnútornú túžbu po Bohu-po niečom,čo som pociťovala ako veľkolepé,krásne a čisté,som v sebe nosila aj predtým,ako som stretla svojho priateľa.Možno som túžila po tom,aby mi ten svet ešte viac poodhalil-a očaril zatiaľ on mňa a ja jeho.Tak nejako neplánovane a po dlhšom čase vznikol náš vzťah..Snáď by stálo za to opísať ho,lebo napriek bolesti sa mi s ním spája mnoho pekného,ale to by už bola iná téma. Ďakujem ešte raz vám všetkým za vypočutie aj za odpovede.