Odpovedal: radšej nie
Re: čo s tým ? - neviem sa prekonať
(číslo príspevku 63.441, zo dňa 02.08.2005. videné 465x)
ODPOVEDAŤ / Predchádzajúci príspevok 		 

Text príspevku číslo 63441:
Som v podobnej situácii. Celé moje detsvo čo si pamätám a dospievanie bolo založené na mojom silnom zmysle pre zodpovednosť a vyvolávaní pocitu viny vo mne. Vždy som bola tá staršia, rozumnejšia... Okolie si zvyklo na to že vyhoviem, pomôžem len keď som potrebovala pomoc ja tak to zrazu nebolo dôležité, bolo to vedľajšie, zveličovala som. Došlo to tak ďaleko že jedla som vtedy keď bola hladná mama, teplý sveter som si obliekala keď bola zima otcovi, spať som chodila vtedy kedy mladšia sestra lebo inak by ju do postele nedostali... Neviem či to píšem zrozumiteľne. Strašne som chcela byť tá mladšia, horšia, hlúpejšia. Dnes mám problém s tým že neviem reagovať spontánne, príliš nad všetkým premýšľam, málokedy mám "čo na srdci to na jazyku". Po odchode na VŠ som sa začala meniť (chcela som) a rodina to niesla strašne ťažko. Nechápali ako to že som taká drzá, podráždená, neposlušná... Že jem vtedy kedy ja chcem a obedovať nebudem o 12,00, že ak chcem ísť spať nadránom tak ma do postele o 20,00 nedostanú aj keby sa na hlavu postavili. Že v sobotu ráno nie som o 7,00 nachystaná ako pracovná sila čo sama vygruntuje celý dom. Sestra mala v sobotu voľno lebo "veď vieš aká je, ty si iná, lepšia, múdrejšia, zodpovedná..." Tak s tým bol definitívny koniec. Naši ma dokonca posielali k psychiatrovi. Tak som im na kúsku papiera urobila porovnanie môjho týžňa a týždňa mojej sestry. Tam kde som ja okopávala záhradu, utierala prach, prala na starej práčke bez žmýkačky lebo do automatickej nebolo dosť prádla, tam moja sestra mala neičo dôležité v škole, nutne musela niekam odísť alebo povedala že ona teda v rukách žmýkať nebude a bude prať až keď bude dosť prádla do automatickej. A len ma veľmi mrzí že som na to neprišla skôr aj keď rodičia to nepochopili a chceli naspäť svoju "dobrú dcéru". stále sa ma pýtali či mi niečo nie je, či nie som v nejakej zlej partii, či nedrogujem a pod. Rodičov mám rada dali mi veľa ale zazlievam im že zneužili v detsve moju povahu. Ak sa pozerám spätne tak sme nikdy neboli klasická rodina 2rodičia + 2deti. Boli sme 3rodičia +1dieťa. Snažím sa neopakovať ich chyby a svoje deti chcem vychovať tak aby necítili zodpovednosť za to za čo ju nesú rodičia, pretože ja som dospela príliš rýchlo. Marta držím palce aby si svoj život riadila Ty a nie on Teba ale z vlastnej skúsenosti viem že to je ťažké. Najmä na začiatku kým si okolie zvykne a kým Ty sa úplne presvedčíš že máš také isté "miesto na slnku" ako ktokoľvek iný, že žiješ sama za seba a aj keď to znie otrepane ale "LEN RAZ A TERAZ". Kurzy a psychológ Ti môžu poradiť ale je to len na Tebe, musíš nabrať odvahu. Máš cieľ tak si ho rozdeľ na menšie etapy a snaž sa postupne ich dosiahnuť. Napr. to pranie v práčke bez žmýkačky, ja som v podstate vždy ľutovala mamu lebo ona začala prať a žmýkať a bolel ju chrbát tak som jej povedala že to urobím ja a tak to bolo vždy, bralo sa to ako samozrejmosť. A keď som to raz odmietla urobiť tak to so zlosťou urobila mama. stálo ma to veľa úsilia zniesť vyčítavé pohľady a reči celej rodiny že "kvôli mne mamu bolí chrbát" a potom to urobila ešte pár krát a potom zrazu nevadilo že v automat. práčke behá len polovičná dávka prádla. To bolo prvé víťazstvo.