Odpovedal: M.
Re: bezdetná
(číslo príspevku 61.077, zo dňa 08.07.2005. videné 688x)
ODPOVEDAŤ / Predchádzajúci príspevok 		 

Text príspevku číslo 61077:
Kočky, veľmi dobre viem, čo prežívate, prešla som tým všetkým. Obdobím úporného snaženia, depresií, keď sa nedarilo, i určitej rezignácie. Raz som bola tehotná ako veľmi mladá, no potratila som a potom mi zistili cystu na vaječníku, ktorého čas vyrezali spolu s ňou. A rovno mi povedali, aby som čo najskôr otehotnela, lebo sa zvyknú v brušnej dutine vytvárať zrasty. No rozkážte svojmu telu! Mesiac bežal za mesiacom a ja stále nič. Neustále som sa sledovala, zisťovala, kedy mám plodné dni, a milovanie bolo načasované. Okolie sa ku mne chovalo ako k vám - buď sa vypytovalo, kedy už do toho vhupneme, alebo sa mi tí s deťmi (alebo čakateľky) vyhýbali, aby som snáď nežiarlila či netrpela. Preplakala som nejeden deň a veľmi ma desila predstava, že by som nikdy nemala mať dieťa. Viem, že sú aj takéto manželské páry a aspoň navonok sa s tým zmierili, dokonca môžem o viacerých povedať, že majú veľmi pekné manželstvo a akoby tú lásku dávali sebe navzájom. Ja som však odjakživa túžila po dieťati, ešte ako malé dievča som si čítala maminu knihu Naše dieťa a snívala o tom, ako raz bude mamča zo mňa. Trápila som sa takto vyše dvoch rokov (zdalo sa mi to strašne veľa!), absolvovala som vyšetrenie vajcovodov, 2 x kúpele, cvičila som cviky sestry Mojžišovej, išla som na laparoskopiu, a bola som z toho riadne unavená. Potom som si jedného dňa povedala: DOSŤ! JA DIEŤA MAŤ URČITE BUDEM! KEĎ TO NEJDE TAKTO, DÁME SI ŽIADOSŤ O ADOPCIU. Manžel súhlasil, rodina nebola proti, tak sme začali vybavovať papiere. Bola som síce mladá, no chcela som to čo najskôr, aby sme mali šancu na menšie dieťatko. Absolvovali sme stretnutia na úrade, s psychologičkou, ja som si pomaly začala obvolávať dojčenské ústavy a zisťovať, ako to chodí. Normálne som sa na to začala tešiť, upla som sa na to. V decembri nám poštou prišiel papier, že naša žiadosť bola schválená, v psychotestoch sme uspeli, a že sme boli zaradení do poradovníka uchádzačov o adopciu. Teda už len čakať. Bola som taká šťastná! Pamätám si na to milovanie, na tehotenstvo som ani nepomyslela, v myšlienkach som sa zaoberala predstavou, ako si pôjdeme pre to ,,naše" dieťatko, aké asi bude... A čuduj sa svet, vo februári už som nedostala menštruáciu. Na tehotenský test som pozerala ako vyjavená a nechcela som veriť. Dnes mám 9-ročného syna a viem, že to bol z veľkej časti problém mojej psychiky. Aj dovtedy som si hovorila, že sa musím upokojiť, nesmiem si to všetko tak brať, no aj tak som mesiac čo mesiac netrpezlivo čakala, ako to zasa dopadne. Až keď som sa výslovne upla k adopcii a zabudla si merať bazálnu teplotu, vyšlo to. A moja odpoveď na otázku, ako by som sa dokázala zmieriť s tým, že by som bola bezdetná, je teda jasná: ja by som sa s tým nezmierila a dieťa by som si adoptovala. Záleží to však na povahe toho konkrétneho páru, preto viem pochopiť aj tých, ktorí zostanú žiť jeden pre druhého, pre svoje záľuby, cestovanie či iné radosti života.