Autor otázky: Petra
Otec a dcéra
(číslo príspevku 59.748, zo dňa 20.06.2005. videné 1036x)
ODPOVEDAŤ 		 

Text príspevku číslo 59748:
Prosim o radu, pretože už neviem ako ďalej. Narodilo sa nám dieťa po 9 rokoch manželstva, pretože skôr sa nám to nepodarilo. Dcérka je vytúženým dieťaťom, avšak manžel sa zmenil a mám pocit, akoby si k nej nevedel nájsť cestu. V tehotenstve chodil so mnou na všetky kontroly, zaujímal sa o všetko, ale bol zdržanlivý v prejave citov. Je nervóznej povahy, avšak som netušila, že bude nervózny napr. pri nákupe detských vecí, keď som sa s ním chcela poradiť, čo bude vhodné alebo pekné, "nerváčil" pri kúpe kočíka, keď chodil za nami do pôrodnice, pôsobil akoby rodil on a nie ja. Pri prepúšťaní som ho chcela mať pri sebe pri rozhovore s pediatrom, on nešiel a poslal moju mamu. Keďže spolu vedieme firmu, pri každej návšteve rozoberal pracovné veci a moje vety o sebe a malej akoby mu unikali. Odchod z pôrodnice a príchod domov mal byť pre nás krásnym dňom, avšak prišiel pre nás v pochmúrnej nálade, lebo sa mu niečo vo firme nezdarilo, doma nás čakal neuprataný byt, ktorý moja mama narýchlo upratala. Takmer tri týždne po pôrode mi volal z práce domov a chcel sa poradiť v nejakej veci, a potom mi povedal vetu, ktorá ma dodnes šokuje: tak sa zdvihni a priď do firmy. Pracujem od veku jedného mesiaca mojej malej. Chvalabohu nie na 8 hodín denne. Varovala mi ju moja mama, párkrát aj svokra. Mama mi s malou pomáha dodnes a to má dcérka už styri roky. Od samého začiatku mám pocit, akoby manželovi záležalo najviac na firme, nie na rodine, stále ma len poháňa do firmy, doma málokedy niečo urobí, všetko mu treba predkladať aj to, či sa môže práve teraz zahrať s malou. Nikdy ju neprebalil, okúpal len hádam 5x aj to len za mojej asistencie, sám s kočíkom vonku ani raz, keď plakala, zavolal mňa, keď som kojila v aute, vyjadril sa že sme ako cigáni /pardon/, v noci k nej nevstával. Stále mám pocit, že musím pred ním obhajovať záujmy našej dcéry, napr. on by neváhal dať ju ako 3 mesačnú opatrovateľke, chcel aby som bola vo firme 8 hodín, apod. Ja zasa nepopustím v takýchto veciach, je to predsa naše dieťa, trochu som zatvrdla a často sme sa hádali a trvá to podnes. Stále sa ponosuje, že je unavený, chodí akoby bez záujmu, duchom neprítomný, keď sa s malou hrá, tak je to len o akejsi jeho prítomnosti pri jej hre a ešte je na ňu nervózny keď mu povie "tato hraj sa so mno". Žiadne spontánne hry, smiech , nápady atď. Ak áno, tak to vydrží možno 15 min. Samozrejme, keď malá niečo urobí, tak na ňu zvýši hlas a pýta sa mňa, či to malá nepreháňa. Cez víkedny doobeda spáva, namiesto toho aby sa venoval malej. Avšak keď je niečo pracovné tak neváha a vstáva. Doma mi takmer nič nepomôže, všetko necháva na mňa, na dovolenke tiež. Ale vkuse ma náháňa čo sa týka firmy. Keď chce malú zobrať von /má na to náladu/, malá s ním nechce ísť, usudzujem, že nie je zvyknutá s ním chodiť sama von. A on sa potom rozčuluje a uráža. Dokáže sa uraziť aj na dieťa. Ja to nechápem, malej sa zastávam, prosím ho, aby sa jej viac venoval. Cítim, že vzniká medzi nami bariéra. Mám pocit, akoby mu za celé štyri roky nedošlo, že máme dieťa, a je potrebné sa mu prispôsobiť. Na opačnej strane jej ale odvšadial nosí darčeky, dáva jej pusu na dobrú noc, a vidím, že sa o ňu bojí a má ju rád. Sú to strašné kontrasty a neviem čo mám už ďalej robiť. Ani neviem, či som to výstižne opísala. Avšak už sa nedokážem s ním stále hádať, jemu je jedno či je to pred malou alebo nie, dokonca pred ňou aj vulgárne nadáva, nevadí mu, že chce problémy v práci rozoberať pred ňou a ona to "nasáva", potom je mrzutá, on nechápe prečo, zvyšuje na ňu hlas, že aj on sa chce so mnou rozprávať. Už nevládzem ho stále podstrkovať slovami typu: prosím ťa zahráš sa s malou alebo vyložíš ju na hojdačku atd atd. Alebo hovorím malej chod za tatom, on Ti prečíta, spraví, oblečie.... a ona sa vráti, že tato je pri počítači alebo ešte spí alebo sa pri ňom nudí. Rozísť sa s ním nechcem, preto prosím o radu, čo s tým. Vopred ďakujem