Odpovedal: Marek
Re: Pomôžte mi prosím - vzťah s dievcaťom
(číslo príspevku 57.414, zo dňa 28.05.2005. videné 740x)
ODPOVEDAŤ / Predchádzajúci príspevok 		 

Text príspevku číslo 57414:
AHOJTE.Som Marek.Ubehne uz pomalinky rok co moje prsty sem tento clanok v zufalstve pisali.Predovsetkym chcem vsetkym podakovat za svoje nazory,pribehy a mozno aj za palce, ktore mi drzali. To, ze som sem prisiel skoro az po roku ma jeden jediny dovod. Myslel som, alebo skor dufal, ze mi pomoze sa zverit, vam ludom s mojim problemom, ale pri niektorych prvych odpovediach som si uvedomil ake je tazke znasat a citat vase nazory. Bolelo ma to,velmi, lebo som sa vazne v tych zlych veciach a chybach naozaj vsade videl. Necitil som v sebe nic pozitivne. Milion ludi milion nazorov,skusenosti a charakterov. Vtedy som to vsak tak nevidel. Videl som uz len jej vzdalujuci sa tien ako mi unika a nicim, vazne nicim som jej odchod nevedel zastavit. Preto som sa rozhodol navstivit tuto stranku az potom ked "na to budem mat" vase slova citat. A dnesny den som si povedal, ze by sa to mohlo ako tak zvladnut. Aj ked to nebolo uplne v pohode ale zvladol som to a vela ludi /nebudem ich menovat - oni to urcite vedia/ ma svojimi odpovedami potesilo. DAKUJEM, ja viem ,ze vacsina z vas bola uprimna. No ale dlzim vam okrem vdaky aj koniec.

Vtedy ked som jej doniesol ruzu a prstienok na Mierove namestie, sme sa videli naposledy. Ale vtedy bolo pre mna podstatne, ze mi povedala, ked sme sa lucili, ze ma este lubi a ze chce ist k psychiatrovy spolu so mnou a dat vsetko do poriadku.A ze chce "len" cas. Poprvykrat som bol tusim po dlhom case stastny a aj sme sa smiali. Isiel jej autobus a ja som sa jej spytal ci by este nepockala na jeden. Povedala, ze ano. Neviete si predstavit /ja viem ,ze mnohy urcite ano/ ako sa da 8 minut zivota vyuzit pokial ste s osobu, ktoru tak moc lubite.Drzal som ju za ruku,stale na nu rozpraval a snazil sa smiat.Ten cas je vazne relativny a mne pripadalo tych 8 minut ako okamih. Na druhy autobus uz nastupila a s uzavretim jeho dvier je spojena moja posledna spomienka na je usmiatu tvar. Nemal som dobry pocit ale musite dufat inac sa to neda. V nutri ma vsetko palilo ale veril som. Uz vsak bez usmevu.

Po tomto som zazil obdobie smutku a bolesti bez hranic.Nebudem to sem pisat..trvalo dlho...uz sa mi neozvala. Volaval som jej ale bez vysledku. Stale som zivil nadej, ze to chce cas. Uz som bol popleteny z rad a nazorov inych a vazne som nevedel co spravit. To je najhorsie ked clovek nevie ci robi spravne alebo nie. Ked sa v nom vsetko bije a je toho tak vela, ze straca sudnost,rozvahu a klud.Spoznal som steny vo svojej izbe do posledneho detailu a sumrak a noc som zahanal svetlom z lampy a knihou, ktora ma unavila,ze som nevedel ani kedy som zaspaval. Na dej knihy by ste sa ma pytali zbytocne...neviem ani aky mala nazov.Ale precital som ju celu...

Kamaratov mam vela ale priatelov, tych s velkym P iba par. Uz nikdy nezapochybujem o sile priatelstva a uz vobec nie rodiny.

Takze nakoniec som sa odhodlal navstivit jej rodinu, kde som bol dovtedy ako doma.Bol to zvlastny pocit...nikdy mi v tom vytahu tak neskakal zaludok :) Vazne. Je jedna vec, ze ma nechcelo vidiet dievca ale ja som chcel vidiet aj to co mi chybalo s nou a mal som pocit, ze sa s nimi musim porozpravat aaaa akosi im dat najavo, ze si vazim co vsetko pre mna spravili a aby vedeli, ze mi niesu lahostajny a nikdy neboli.Doteraz som presvadceny,ze som spravil dobre, lebo to boli ludia, ktorych som uz bral ako "mojich" a nepripadalo mi normalne proste len tak sa stratit, po to vsetkom. Dlzil som aj im vysvetlenie...a dufal som,ze spolu aj mozno na nieco dojdeme.Moje dievca doma nebolo.Teta ma privitala velmi laskavo az mi bolo tazko...rozpravali sme sa velmi dlho...velmi...Rozpravala mi, aj o Eve{tak sa moje Mojko volalo) a ze v poslednom case si moc nerozumeju.Ze sa troska zmenila.Mamina mi hovorila ako jej to je vsetko hrozne luto ale, ze ked sa jej spyta ci sa somnou predsa len nestretne a neporozpravame sa, vzdy jej bud neodpovedala alebo zamietla...Rozlucil som sa snimi a vyobjimal maminu ale drzal som sa...stale mi hovorila,ze to chce cas a ze sa to nejak da do poriadku...dojalo ma,plakala...

Moja sestra (20) s mojim dievcatom robili este isty cas v jednej restauracii. Tak som mal aspon kontakt aj ked nie osobny. Po case mi vsak sestra zacala hovorit,ze si s nou akosi nema co povedat a ze uz sa s nou ani tak rada nestretava.Ze je to iba o tom co si kupila,co potrebuje,co zhana a ze co jej chyba.Hovorila,ze jej vsetci z nas chybaju ale mna nespomenula. A tak sa jej sestra spytala,, a co Marek"? Odpovedala, jej ze ,,mi uz sme sa rozisli,ale on to asi nechape" na tie slova nezabudnem ked mi to vecer pred barakom sestra oznamila aj s mojim najlepsim priatelom...Vsetko to preco som sa este drzal lahlo behom okamihu. Ostal som ticho stat a vazne ani jedna jedina myslienka mi nepresla hlavou...prazdno. Ked som vam spominal ako sme sa na mierku v dobrom rozlucili, to bolo vazne naposledy co som svoje dievca videl,pocul,citil. Nebol ziaden telefonat ani sms. Akceptoval som,ze ona sa musi rozhodnut co s nami.A nech to dopadne ako chce,dal som jej vsetko do ruk. A po troch mesiacoch mi toto odkazala. Mal som vybaveneho jedneho z najlepsich psychiatrov v BA cez riaditela nasej firmy...vsetko ako sme sa dohodli.Vtedy to bolo nr.1 - pomoct Mojku, nasmu vztahu a mne.Nechcel som si vycitat potom, ze som nespravil maximum = co bolo v mojich silach.

Ako som sa pomaly spamataval nastal vo mne taky zvlastny klud.To sa neda opisat.To je stav ked uz ste na kolenach. Ked uz si nieje co nahovarat. Konec.
Schytil som telefon a v momente jej volal...zdvihla ma co ma prekvapilo. Bol vo mne hnev ale rozpraval som "kludne". Pytal som sa jej co t ma znamenat,vsak predsa sme si nieco povedali,ze to vyskusame a ze ja cakam na nu, na jej odpoved a aj budem dokedy sa nerozhodne. Ona mi na to ze vtedy na mierku mi vsetko povedala len preto aby som to zvladol ja. Dalsia pod pas. S krikom ze uz nech ju nerusim a celu jej rodinu mi to zlozila a vypla sa. Volal som aj na pevnu ale nic.Citil som sa ako nejaky terorista...
Potom som jej pisal,ze chcem si s nou aspon o tom porozpravat uplne v klude ako normalny rozumny ludia, vsak sme spolu uz pomaly zili, takto to predsa nemoze seknut.Dokonca som dlho rozmyslal ale nakoniec som jej napisal,ze ked mi povie do oci ze ma nelubi, otocim sa a uz ma neuvidi. Ale nic.

Chcem vam len povedat,ze toto bol moj pribeh a ja viem,ze kazdy kto ozaj lubil vie o com hovorim,citi o com hovorim. Ale viem,ze ludia, ktory su uz spolu dlhsie a zacina nieco skripat v ich v ztahu alebo sa nieco stane, maju usta na to aby vyjadrili svoje potreby,pocity, tuzby a nespokojnost. Usta nie su len na jedenie. Ked nieco mate na srdci neduste to v sebe, neprehlltajte a netrapte sa niecim co nemusi by t vobec pravda. Vas partner vazne nemusi ani len tusit, co sa vo vas deje. A vam sa to vymkne z ruk. On vas pritom miluje ale vy ho v srdiecku stracate...a mozno ani nechcete....
Stalo sa mi to stratil som dievca, ktore som miloval. Nebudem pred to davat ani velmi ani bezbreho ani nic podobne. Milovat, v tom slove je vsetko. Ibaze ako som ju spoznal tak som ju aj stratil.Bez slov, bez vysvetlenia, bez akehokolvek kontaktu.V mojom srdci vsak bude vzdy jedno Mojko,Mojko,ktore budem lubit do konca svojho zivota.Mojko,ktore mi nikto nevezme, lebo ho mam v srdci. Hlboko v srdci. Tam kde byva a picha laska.

Este nieco. Som si isty, ze uprimnost je v laske na prvom mieste. A chcem aby ste vedeli,ze moje dievca bolo uzasne...uzasne...