Autor otázky: Peter z Rk
strach - neviem, či je to zajakávanie
(číslo príspevku 46.484, zo dňa 06.02.2005. videné 607x)
ODPOVEDAŤ 		 

Text príspevku číslo 46484:
Nemám sa komu zdôveriť a preto píšem práve vám, aby ste mi pomohli vyriešiť môj problém. Mám rečovú poruchu už dlhší čas, teda od strednej školy. Mám 25 a doteraz, či to bolo na skúškach, v práci alebo v bežnom živote, sa mi to podarilo schovávať, že si to nikto nevšimol, ale v poslednom čase je to horšie a horšie. Iste, boli lepšie dni, keď sa mi rozprávalo výborne, ale väčšinou tie horšie, kde som si pomáhal tak, že o slove, o ktorom som vedel, že ho nevyslovím, tak som ho jednoducho nahradil iným. Aj keď nespisovným, ale vždy to bolo lepšie, ako si urobiť hanbu zajakávaním.
Vlastne neviem, či je to zajakávanie. Stane sa mi, že jedno slovo zopakujem viackrát, ale zriedkavo. U mňa sa to prejavuje tak, že keď chcem niečo povedať, tak to proste nejde. Hlavne doma, sú chvíle, keď nedokážem povedať súvislú vetu. Začnem rozprávať, zrazu si uvedomím, že ono slovko nepoviem a tak sa aj stane. Viem presne, čo chcem povedať, ako to chcem povedať, ale nedá sa. S čítaním som problémy nemával. Keď si doma sám nahlas niečo prečítam, tak je to bezchybne. Keď čítam niekomu, tak je to už teraz zlé.
Všimol som si za ten čas, že nemôžem, ako kedy, ale väčšinou, vysloviť slová začínajúce na a, u, k, p, z a iné. Kde na strednej škole sa mi nedarilo povedať slová začínajúce na iné samohlásky či spoluhlásky. Ako keby to bolo len vsugeráciou . Keď si poviem, že to nepoviem, tak to nepoviem. Napríklad: Chcem si v novinovom stánku kúpiť noviny, Pravdu, tak začnem rozmýšľať o spoluhláske p. Začnem mať obavy, že to nepoviem, začnem mať z toho strach, srdce sa mi chveje, hrdlo zviera, nemôžem sa uvolniť, tak aj keď sa pred novinový stánok postavím a chcem povedať : Prosím vás, prosím si Pravdu, tak si môžem pomáhať rukami nohami a nevyslovím to. Stalo sa mi to, v inom meste, tak som radšej odišiel bez novín. Nebolo to príjemné. Vtedy by som sa najradšej niekam skryl. Keď sa niečo takéto stane, zapamätám si to a potom pred tým utekám. Príde niečo nové a nové, až sa to nakopí a je to zlé. Človek najradšej nakupuje v samoobsluhách.
Skončil som nezamestnaný, lebo, aj keď som vyhral výberové konanie ja, tak som sa ponúknutej práce vzdal. Vysokoškolské štúdium som zanechal podobne, „útekom“. „Neviem“ telefonovať, opýtať sa na veci, ktoré by som chcel. Nezapájam sa do diskusií, aj keď by som si rad s niekým pokecal aj poradil. Nemôžem si obhájiť svoj názor a pod.
Teraz sa učím anglický jazyk v jazykovej škole, beriem to ako „výhodu“, lebo keď sa ma učiteľka na niečo opýta, tak nemusím odpovedať. Vyznie to veľa krát tak, ako keby som sa neučil a pritom to viem. Keď čítam a zastanem, ona mi pomôže, lebo si pomyslí, že neviem výslovnosť.
Darí sa mi rozprávať, keď sa fyzicky unavím. Vždy, po dobrom tréningu, večer, ma nič netrápi.
Mal by som do života veľa cieľov a myslím, že by som bol úspešný, či už v práci, vo vzdelaní, mal by som partnerku a život by bol krajší a ľahší.
Neviem, či nie je neskoro, či sa s tým dá niečo urobiť. A prečo až teraz ?? Hmm. Skúsil som liečiteľku, ktorá liečila bioenergiou. Žiaľ. Od vtedy som nenabral odvahu o tomto niekomu rozprávať, lebo ľudí s takouto poruchou okolie odcudzuje a pokladá za menejcenných a je to aj dosť ponižujúce. Iste, psychológovia nie, ale niektorí obvodní lekári určite. Ani takáto diagnóza v lek. karte nie je moc veľká výhra.
Preto sa obraciam na vás s prosbou o pomoc, ak s tým mate skúsenosť, či by sa to dalo vyliečiť.
Vopred vám dakujem