Autor otázky: Petka
Strach zo skúšky
(číslo príspevku 45.297, zo dňa 24.01.2005. videné 1898x)
ODPOVEDAŤ 		 

Text príspevku číslo 45297:
Pred dvoma rokmi som mala ist na statnicovu skusku po 3. rocniku vysokej skoly. Ucila som sa bez vacsich stresov, ale ako som si zacala opakovat 2 dni pred skuskou, tak som zistila, si toho moc nepamatam a zacala som stresovat. Doslo to tak daleko, ze som celu noc preplakala a rano som sa rozhodla na statnicu neist. Rodicia stali pri mne tak isto ako moj buduci manzel. Trosku ma prehovarali, ze preco to aspon neskusim, ze takto naozaj nemozem vediet, ci to skutocne neviem. Ale ja som uz bola taka unavena a "ubolena", ze som to nedokazala. Chcela som skolu aj ukoncit, pretoze mi to za tie nervy a dopad na moju psychiku nestoji. Spoluziacky ma vsak prehovorili a tak som isla do 4. rocnika. Pocas neho (26.6.) som sa aj vydala a zvladla aj skusky aj vsetko okolo svadby. V septembi ma cakali opat tie iste statnice. Bola som ospravedlnena, takze som tam mala ist akoby po prvykrat. Prestahovali sme sa s manzelom do bytu po babicke. Byva tam s nami aj moj brat. No nestihala som sa ucit a tak som opat stratila nervy a plakala a plakala. Nechutilo mi jest, bola som stale smutna. Na statnicu som nesla ani vtedy. Opat som chcela ukoncit skolu (hoci by to uz bolo tazke - pred poslednym piatym rocnikom). Ale moje vnutro mi hovorilo, ze nie, ze to este nevzdam. Zacala som navstevovat psychologicku, ktora mi urobila vstupne psychotesty. Zacala ma ucit autogenny trening (3xdenne. Poradila mi, ze sa mam ucit nahlas a pred zrkadlom. Chodila som k nej raz za tyzden pocas celeho zimneho semestra 5. rocnika. Ten som zvladla bez vacsich problemov. Teraz ma caka opat ta ista statnicova skuska. Uz tyzden ma sprevadza neustala nervozita i obavy z toho ako to dopadne. Budem natolko silna, ze to zvladnem? Psychologicka mi poradila, ze nemam strach odhanat, ale zmierit sa s nim, ze tu je a ze mi je lahostajny. Stale mam vsak obavy, ci sa to vsetko snithnem naucit a kolko mi toho zase z hlavy "vypadne". Ja viem, ze tu silu v sebe niekde mam, ale aby ma zase neprekonal ten strach. Manzel ma uz nechape, coho sa vlastne bojim. Snad toho, ze to neurobim a vsetko sa opat budem musiet ucit znova a znova. Popritom sa ucit na posledne statnice v piatom rocniku a pisat si diplomovku. Kde tu silu nabrat?
Manzel je od Vianoc chory, takze ani pohlad nan mi nezvysuje silu. Popritom sa staram o nasu 5-mesacnu sucku anglickeho kokerspaniela. Nechce sa mi ani varit ani upratovar. Mam pocit, ze ma vsetko zdrzuje. Tak velmi by som tu skolu chcela dokoncit a mat konecne pokoj.
Mozno treba poznamenat, ze tieto zajacie umysly ma chytali aj na strednej skole, kde som chodila do triedy, ktora bola najlepsia na skole. Dosahovala najlepsie vysledky a ja s mojimi niekolkymi dvojkami som patrila k tym najhorsim. Aj na maturite som si vybrala otazky, ktore som moc nevedela. Dostala som okno a koniec. Ale za to, ze som sa dobre ucila po celu skolu, tak ma nechali prejst s dvojkami. Ucitelka mi pri gratulovani povedala nieco, co vyznelo ze som hlupa. Myslite, ze ten moj strach tkvie niekde tu? Popri zakladnej skole som este navstevovala hudobnu skolu, ktoru som tiez ukoncila takou malou "maturitou". Tu som zvladla uplne v pohode. Kde sa to teda vsetko zacalo?
Neviem, ci mi vobec dokazete odpovedat na moj prispevok. Co mama vlastne robit, aby som bola pokojna a nerobila si z toho az taku hlavu.

Dakujem Petka 25. rokov