Autor otázky: simona
problémy so vzťahmi
(číslo príspevku 39.728, zo dňa 24.10.2004. videné 682x)
ODPOVEDAŤ 		 

Text príspevku číslo 39728:
Dobrý deň. Mám 23 rokov. Chcem sa spýtať psychológa na jednu vec. Mám problémy so vzťahmi, nemám rada svoju matku, takmer ju nenávidím, vzťah k otcovi je kladný. Čítala som nejaké knihy, kde sa opisuje aký dôležitý je vzťah matky k dieťaťu v prvých rokoch života. Bolo tam uvedené konkrétne obdobie, že ak vtedy dieťa nepocíti, že je milované, tak môže mať v dospelosti problémy s vytváraním vzťahov. Ja som bola vždy uzavretá a samotárska, mám nadpriemerné IQ, čítať som sa naučila sama keď som mala päť rokov, celkovo som v škole vynikala. Matka sa z môjho pohľadu viac venovala môjmu o rok mladšiemu bratovi, ktorý si to podľa mňa zasluhoval len tým, že bol prítulný a milý. Ja som bola voči nemu agresívna, bolo to obojstranné, ale trestaná som bývala ja. Pamätám sa ako on raz dostal bitku neprávom, a mne sa to veľmi nepáčilo, veľmi mi to bolo ľúto. Vzťah medzi nami je neutrálny, sme súrodenci, tak sa znášame. Som precitlivelá, možno trošku depresívna. Strácam sa sama v sebe, dokážem sa veľmi zamotať, niekedy nemám náladu sa vynoriť. Teraz som veľmi nešťastná, lebo som sa pohádala s priateľom, ktorého milujem, sme spolu už dlho, tak ma to bolí, bojím sa, že ma nemiluje, nechcem si to priznať, ale bojím sa toho. Často sa hádame, každý víkend, už som unavená. Potom sa znovu udobríme. Máme náročnú prácu, obdobia stresu a absolútnej vyčerpanosti sa striedajú s ničnerobením. Moja matka a tento vzťah spolu súvisia, ona ma vždy tak čudne manipulovala. Bola direktívna, o mne hovorila, že som hlúpejšia ako môj brat, len on je lajdák a ja sa snažím. Keď som mala asi deväť rokov, napísala som si knižku, doteraz ma spomienka na to bolí, bol to taký mini formát, aj stránky som vytvorila sama, aj obal som spravila, teda nie len, že som niečo napísala, ale prejavila som aj zručnosť, že som tú knižočku vytvorila a napísala poviedku. Bol to veľmi jednoduchý príbeh, moc si to nepamätám, ale zhruba dvaja chlapci, siroty, zachránia tretieho, tiež sirotu, a spolu sa pretĺkajú. No, a moja drahá mama, keď to našla, povedala, že ju klamem, keď hovorím, že som to napísala sama, že som to odniekiaľ opísala, alebo to spravil môj brat. Takže tá knižka potom skončila u neho a on ju zrejme zničil. Veľmi ma to bolelo. Inak, také divné je, že dosť lipnem na veciach, napríklad si vytváram vzťah k perám, ku kalkulačke, ale aj k ľavej ruke, o ktorej som si myslela ešte v škôlke, že je naprávom utláčaná a snažila som sa ju preferovať. To, čo píšem, myslím doslovne, žiadne opisy napríklad toho, že som chcela písať ľavou rukou. Ja som mala strach, že svoju ľavú ruku nľúbim dostatočne, a keď som jej venovala lásku tým, že som si napríklad o nej myslela, že je lepšia, tak som mala výčitky svedomia, čo na to pravá ruka. Mám vzťah k svojim prstom, podobajú sa mi na niektorých ľudí. To len na okraj, pre utvorenie lepšieho obrazu o mne. K veci: keď som bola malá, neviem koľko mesiacov alebo rokov som mala, ale bola som v kočíku, tak som bola aktívna. Moja matka si nestíhala pri mne nič porobiť, stále som vyžadovala pozornosť. Tak ma jednoducho stĺkla a keď som sa unavila plačom, tak som zaspala a ona mala pokoj. Ja som mala nejaké nejasné spomienky na kočík, ale som si myslela, že som z neho spadla. Toto viem od nej, povedala, že ju srdce bolelo, keď to robievala. Neviem ako dlho to praktizovala, ale cítim sa veľmi ukrivdene skrz to, hanbím sa za to. Chcela by som vedieť, či mi to mohlo nejako ublížiť, čo sa týka citov k nej. Tiež sa bojím, že či nebudem ubližovať svojej dcére. Lebo moja matka na mňa akoby žiarlila, až nasilu uprednostňuje môjho brata. Teraz som vyjavila toľko zo svojho života, ako ešte nikdy a nikomu. Mám pocity menejcennosti, cítim sa hrubá, neohrabaná, inak som pekná, ale ja takú mienku o sebe nemám, to sú len vonkajšie pocity, matka mi vždy hovorila, že som škaredé káčatko, prípadne keď som sa ako šestnásťročná napúdrovala (ako intelektuálne založená knihomoľka, bez záujmu o svetské veci som mala na sebe letmý závoj púdru, nikdy som sa nepokúšala maľovať, len som prekryla nedokonalosti ), že vyzerám ako ku..a. Čo mi povedala pred zástupom ľudí na zastávke. Ponižovala ma a ja som sa čoraz viac zatínala. Píšem tak obšírne preto, lebo som veľmi nešťastná a nemám sa komu vyžalovať, cítim sa tak absolútne osamotená, tak zúfalo, bez budúcnosti, bez záujmov, nemilovaná...Neverím priateľovi, že ma miluje, žiarlim na neho, ja mu vždy po hádke zavolám prvá, tak nízke sebavedomie mám, veľmi sa bojím, že ma opustí, veľmi som sa naňho naviazala, on je slobodný, nič ho neohrozí. Mne sa zdá, že môj život je o ňom, že keď odíde on, nezostane už nič. Chcela by som vedieť, či som vlastne normálna, občas sa mi zdá, že až tak úplne nie som. Stále vo mne prežíva dieťa. Pár krát som sa chcela zabiť, ešte na základnej, ale bolo to len také zahrávanie sa, nikto o tom nevie, bola som nešťastná, bolo to s takými pocitmi, že veď ešte uvidia, a že im (rodičom) tým ublížim. Som ubolená. Prosím o radu, nejaké riešenie. Potrebujem terapiu, alebo som len zbytočne precitlivelá?