Autor otázky: Martin
žiarlivosť ubíja
(číslo príspevku 39.665, zo dňa 22.10.2004. videné 671x)
ODPOVEDAŤ 		 

Text príspevku číslo 39665:
Mám 60 rokov a s mojou ženou som už 34 rokov. Keď sme sa brali,bola rozvedená s malým dieťaťom a na ceste už bolo druhé-moje. K otcovstvu som sa staval zodpovedne, kým nenastali prvé problémy - žiarlivostné scény spojené s nadávkami, ktoré sa stupňovali.Stačilo, aby som sa s kočíkom niekoľkokrát pridal k známej mamičke, ktorá tiež kočíkovala svoju ratolesť a tá sa mi začala po čase vyhýbať, lebo moja žena už úradovala, že si nepraje, aby sa so mnou bavila. Vtedy mi po prvýkrát napadlo dať sa rozviesť. Deti boli malé a bolo mi to ľúto, bral som na ne ohľad. Stále som si nahováral, že sa to zlepší. Však na neveru nebol ani najmenší dôvod. Pribudlo ďaľšie dieťa, ale scény sa opakovali čoraz častejšie. Teraz, keď sú už deti dospelé a každý má už svoj život zisťujem, že som urobil veľkú chybu. Doma sa dejú absurdné veci. Zúrivosť a agresia mojej ženy je už nezvládateľná. Pred 3-4 rokmi zaútočila aj na dcéru, len preto,že mala svoj názor a keď som ju bránil, tak ma doškriabala a dohrýzla. Značku mi urobila dokonca aj na tvár. Vtedy sme s dcérou zašli za jej lekárom. Na doporučenie lekára začala chodiť na sedenia k psychológovi, ale to je už dávno minulosť. Ona blázon nie je, my všetci ostatní sme. Už aj deti mi navrhli, aby sme sa rozišli, pretože sú svedkami večných sporov, ale akékoľvek úsilie o diskusiu nieje možné lebo jedinú pravdu má moja žena. Deti už oznámili, že k nám kôli mame nebudú chodiť, chápem ich. Neustále ma podozrieva, striehne na kolegyne, nadáva im,robí im scény, dokonca im ide aj v posadnutosti vybuchovať na dvere. Zasahovala už aj polícia, za jej vyčínanie boli na ňu podané aj tresné oznámenia,nie každý to trpí. Ťažké je mi pripustiť , že sa chovám ako jeden zbabelec a slaboch, ktorý si nevie dať život za toľké roky doporiadku, ktorý v rozhodujúcich chvíľach sedí a nikdy nič zásadného neurobí. Som ako slimák, ktorý keď je zle, zalezie do ulity a len vyčkáva,kedy sa konečne niečo stane. Nemám rád konflikty, ale cítim, že už psychicky to nedokážem niesť. Túlam sa po uliciach, len aby som bol čo najmenej v jej blízkosti,šťastný som keď ma niekto známy požiada o pomoc a môžem z domu odôvodnene odísť. Viem, že musí ísť na liečenie, ale neviem ako ju k psychiatrovi dostať. Dostal som otázku, že čo budem robiť na dôchodku,či tých 15-20 rokov ďaľšieho života mienim žiť v takomto strese. Viem, že deti sú na mojej strane, že by mi určite pomohli pri rozvode, s novým bytom a že by som určite nezostal sám. Znova je tu však moja nerozhodnosť zmeniť niečo v svojom živote a strach. O chorobnej žiarlivosti som už prečítal veľa článkov a príbehov. Vystrašili ma tie, ktoré skončili pre nevinných tragicky a mám obavu, aby sa to nestalo aj v mojom prípade. Tak vás prosím o radu, aj keď to rozhodnutie je len na mne.