Autor otázky: Majka
úzkostná porucha, depresia, strach
(číslo príspevku 36.771, zo dňa 08.09.2004. videné 878x)
ODPOVEDAŤ 		 

Text príspevku číslo 36771:
Dobry den,
Ja som sa odhodlala napisat o svojom probleme, dlho som tu len prezerala prispevky ale uz je cas, aby som aj ja poprosila o radu.
Mam 22 rokov a snad mozem povedat, ze sa moje problemy zacali uz detstve (ked sa na to spatne pozeram). Nemala som velmi stastne detstvo, bolo sprevadzane neustalym strachom, moji rodicia sa casto hadavali a mojej matke bolo fizicky ublizovane. Ako mala som to nevidela ale iba som pocuvala. Mohla som mat 4 alebo 5 rokov. Vtedy som este nechapala, co sa deje. Roky ubiehali, boli aj stastne chvile mojich rodicov ale stale si pamatam hadky, nemohla som spat, bala som sa, ze sa nieco stane, prosila ich aby boli uz ticho, ale dostala sa mi odpovedt, ze mne nikto nic nerobi. Ked som mala 15 odstahovali sme sa do ineho statu, ja som to chcela pretoze, chcela som uz mat klud a ticho okolo seba. V 14 rokoch som trpela anorexiou, sice nebola urcena ako diagnoza ale viem, ze to tak bolo, prestudovala som si o tom dost. Ale to je vedlajsie. V puberte som s matkou nemala dobry vztah, viem, bola sama bala sa o mna surodencov ale ja som potreboval trochu slobody. Neskor, po rokoch aj otec prisiel za nami a znova zacal ten neustaly kolobeh, vycitky jeden druhemu, krik, nasilie, psychicke tyranie, ja uz som to nemohla vydrzat, bala som sa ist spat, dvere boli vsetky otvorene ak by sa nieco stalo, uz vela krat som musela zasahovat, ked sa bili, je to smutne ale pravda, potom ma triaslo od nervov a nie a nie zaspat a tak do rana. Aj ked sa mi podarilo zaspat, strhala som sa na kazdy suchot.Aby som to skratila, dostala som sa v jeden vecer na pohotovost, uz ako 22 rocna. Uz som to nezvladala, hadali sa, bola neskora noc, neprestavali aj po mojich prosbach, tie hadky mi robili tak zle. V ten vecer som dostala triasku noh, dychavcivost, pocit uplnej beznadeje, pocit ze zosaliem...den pred tym som to tiez pocitila, kym som sedela v restauracii, nevedela som co mi je, myslela som si, ze som hladna, pretoze som moc nejedavala, len ked som videla jedlo bolo mi zle, tak som si objednala, ze mozno to bude tym ale nebolo. Na pohotovosti mi pichli APAURIN (mimochodom ako 10 rocna som mala febrilne krce z vysokej teploty a vraj doktor povedal, ze nesmiem mat stresy, ale uz odvtedy ani nechcem povedat, co som zazila...epilepsiu som nedostala) a predpisali mi FRONTIN. Na druhy den som bola na neurologii, opisla som tazkosti, zacala som brat SEROXAT 20 mg rano celu, rano 1/2 FRONTINU, vecer 1 cela FRONTIN, po 3 mesiacoch sa davky vymenili...liecim sa doteraz, uz 9 mesiacov, celkom mi lieky pomohly, a myslela som si, ze uz by sa mohli aj vysadit. Lenze, ja nestastnica som sa zalubila, vsetci boli proti nemu, cela moja rodina, lebo ho poznali z rozpravania, vraj je to najhorsi chlap na svete, hovorili sa o nom strasne veci, lenze ja som ho poznala uz asi 2 roky nez som s nim akoze zacala chodit, takze som o nom predsa len nieco vedela, ze taky ako mi ho opisovali nebol. Bol sice starsi odo mna o asi 9 rokov a je rozvedeny, 1 dieta. Citim k nemu, co uz davno k nikomu nie. Nic sa mezdi nami nestalo, len par bozkov a hodiny rozpravania. Matka ma chcela vyhodit z domu, ze nech idem k nemu, nikto nevie ako mi ublizili, viem to len ja, ukoncila som ten vztah pre mamu a moju rodinu, aby uz neplakala, a nemala zdrav. problemy. Velmi som sa odcudzila od matky a od vsetkych, je mi do placu ale nemozem plakat, chcem kricat ale nevydam ani hlasok, som smutna z toho vsetkeho, ved ja som sa nesla vydavat za neho, len som ho chcela blizsie spoznat ale nedovolili mi to. Ja uz nevladzem ani zit, netesia ma veci, ktore pred tym ano, som nepokojna, citim uzkost, som sama, priatelov nemam akurat jednu kamosku, ktora sa mi nemoze venovat stale. Moj stav sa zhorsil, neprajem nikomu depresiu a uz vobec nie ak trva 9 mesiacov aj ked beriem lieky. Stale lezim lebo nevladzem robit, som zamestnana, k tomu pracujem doma pri pocitaci uz vyse 1 roka (2 roky som robila v kancelarii), mezdi ludi sa malokedy dostanem...citim akoby som mala tazku hlavu, trpnu mi ruky a nohy, ja skutocne neviem ako dalej, s tym "hroznym" chalom, uz nie som v kontakte a velmi ma to boli, lenze od matky nemozem urobit nic, lebo nemam kam ist. Ja len dufam, ze to prejde, aj ked tomu nechcem verit, lebo keby som mohla, nebola by som tu ani na sekundu uz. Prenasleduju ma myslienky o samovrazde ale viem, ze nie som toho schopna. Mam pocit, ze sa nespamatam, ved nemam ziadny motiv do zivota, mozno si poviete "a si mlada, este ta caka toho dost, co oci nevidi, srdce neboli" ale nie som z tych, co sa zalubia kazdu chvilu, najviac ma bolia urazky od matky, ano klamala som ju ale preto aby som bola s nim, ja som s nim bola stastna,aj ked na par hodin. Mam pocit, ze som stratena, mama hovori, ze mozem mat takych kolko chcem, ze som pekna ale ja si nepotrebujem vyberat a len tak s niekym chodit...velmi som schudla, ked si obleciem nohavice spred 1 roka, vyzeraju akoby neboli moje. Najem sa len, ked citim, ze by som mala, aby som neodpadla.
Mala by som tento mesiac ist na kontrolu na neurologiu, lenze ja neviem, co mam povedat, mama je presvedcena, ze ja lieky nepotrebujem, a ja uz neviem, co je pravda, mam akoby "vymyty mozog"...mam strach, zeby sa to niekto mohol dozvediet o mne pretoze rodina to aj tak nepochopi...

Rada si precitam Vase prispevky, moc som toho napisala, ja viem, ale ak ste sa citanim dostali az sem, som Vam vdacna. Myslite si, ze by som sa mala obratit na psychologa alebo psychiatra?

Dakujem,
Miriama