Autor otázky: Sisi
Odcudzenie, manžel mi s ničím nepomôže
(číslo príspevku 29.756, zo dňa 01.05.2004. videné 601x)
ODPOVEDAŤ 		 

Text príspevku číslo 29756:
Som vydatá 8 rokov a mám dvojročnú dcérku. V podstate som na materskej bola len krátko - necelé dva mesiace. Musela som sa vrátiť do práce. K malej mi chodí mama, ale teraz už pomenej, lebo som častejšie s malou ja, môžem ju aj viac brávať so sebou, ako keď bola maličká. Problém je v tom, že manžel mi s ničím nepomôže. Upratujem, varím, nakupujem, hrám sa s malou, chodíme von a poviem úprimne, niekedy ledva stíham. Spať idem o polnoci. Manžel príde domov, povie že je unavený, ešte si vypýta jesť, sadne k počítaču .... A pritom ja som prišla len pred dvoma hodinami a už plánujem, čo všetko postíhať. Tie dni, keď som doma, neviem čo skôr, či rýchlo požehliť, alebo navariť, alebo radšej ísť s malou von. Keď som chcela, aby umyl okná, povedal, že to nevie. Keď vybuchnem a dám mu ultimátum, chvílu seká dobrotu, ale potom je zase všetko v starých koľajách. Keď bola dcérka maličká, ani raz v noci k nej nevstal, nespravil mlieko, neokúpal, neprebalil, nezobral von .... On ju vlastne ani nevie prebaliť. Prosím ho, aby sa jej viac venoval, hral sa s ňou, zobral ju na ihrisko .... Chvíľu sa s ňou pohrá a už zase sedí pri počítači. Keď sme niekde na návšteve, len sedí a pozerá do TV, cez víkendy doobeda spí a poobede ideme niekam spolu, ale malá visí väčšinou na mne. Malá ho na jednej strane celý deň spomína, kýva mu, keď odchádza a na ihrisku pozerá po druhých otcoch, čo sú tam s deťmi, ale keď ideme s manželom von, nechce, aby ju bral na ruky, nechce mu podať ruku, dokonca ani aby držal košík v obchode, keď v ňom sedí. On sa uráža, že malá ho nechce. Viem, že ju má rád, ale prečo toto všetko ? Prečo sa viac nesnaží venovať sa jej, spontánne, sám od seba sa s ňou zahrať, jašiť sa a tak... Je mi ľúto, keď to vidím u iných a potom mám úplne pokazenú náladu, a on nechápe ... Nanajvýš mi ešte svokra neraz prehodí uštipačnú poznámku v zmysle, že chodím do práce a nie som doma. Ale nikdy sa ma neopýtala, či niečo nepotrebujem pomôcť, ale tak, že by to myslela vážne. Lebo ona sa aj opýta, ale keď súhlasím, tak začne vymýšľať že neskôr apod. Raz sme skúsili, že bola pri malej jeden mesiac, denne na štyri hodiny, a aj to mi vyčítala švagriná, ako ničím jej mamu, že je unavená a mám jej dopriať pokoj. Tak už radšej ani nič nechcem. Švagriná má k malej divný vzťah, neprihovorí sa, nepožičia knižku, hračku, zatvára pred ňou svoju izbu .... Som už z toho zúfalá a neviem ako ďalej , premýšľam, či takéto manželstvo má zmysel, ale manžela stále ľúbim. Ako mám dosiahnuť nápravu ? Mám pocit, že všetko je pre neho problém .... Už si ani nemáme čo povedať. A keď, často to končí hádkou. Keďže spolu pracujeme, väčšinou sa rozprávame o práci. Ja som proti tomu alebo nereagujem, lebo mi to vadí, a malej tiež, a on sa potom uráža. Mám však predstavu, že pokiaľ sme doma, tak sa nebavme o robote, alebo len málo, a v prítomnosti dcérky už vôbec nie. Stáva sa, že aj keď ideme von, sme ako cudzí ľudia. Dcérka so mnou behá po ihrisku, on len sedí, maximálne sa presúva tam, kam ideme my. Často mám pocit osamelosti, aj keď sme spolu, lepšie sa viem porozprávať s kamarátkou ako s ním. Pripadá mi, akoby nemal o nič záujem a len pasívne čakal čo bude - napr. nevymyslí plán na víkend, dovolenku, apod., necháva to len na mňa. Svokra mu len hovorí, aby oddychoval a šetril sa, a ja sa môžem aj uštvať. Ale najviac ma mrzí to, že je veľmi málo s dcérkou a ani sa nesnaží o to. Prosím poraďte.... Vopred ďakujem.