Odpovedal: Martina
Re: Zúfalá manželka - nemám záujem o sex
(číslo príspevku 173.413, zo dňa 04.11.2008. videné 643x)
ODPOVEDAŤ / Predchádzajúci príspevok 		 

Text príspevku číslo 173413:
Milí priatelia, chcela by som reagovať na Vaše rady, za ktoré veľmi ďakujem.

Pokiaľ ide o zdravotné problémy, tie nemám. Pred rokom som nahovorila lekárku na komplexné vyšetrenie, v rámci ktorého som absolvovala aj vyšetrenie štítnej žlazy. Všetko je OK a nieto dôvodu na nejaký medikamentózny zásah. Po narodení synčeka som začala brať antikoncepciu, ale musela som ju po dvoch rokoch vysadiť, lebo mi spôsobovala veľké problémy. Bola som náladová, často som plakala bez príčiny a vytáčali ma úplné drobnosti. Po vysadení antikoncepcie som začala byť aj sexuálne nabudená a falošne som si myslela, že to ma ona mierne utlmovala. Ale v ostatnom čase sa to znova utlmilo a teraz to už nemám na čo zvaliť.

Ak ide o moju realizáciu, ja som nepovedala, že sa o rodinu nestarám rada, práve naopak, moje hodnoty a záujmy sú v humanitnej sfére. Momentálne sa angažujem v cirkvi, učím na niekoľkých školách náboženstvo, čo je minimálny úväzok - pár hodín - a angažujem sa v dvoch humanitných organizáciách. Dostala som sa k nim skrze môjho syna, ktorý je - čo som minule nenapísala - postihnutý. Začal navštevovať základnú školu, ale pre svoj handicap neraz musím ísť sama do školy, lebo učiteľky a vychovávateľky ho odmietajú brať na dvor alebo na spoločné akcie, ktoré robia pre triedu. Napríklad minule boli s deťmi v kine, pričom učiteľka mi povedala, že buď syna vezmem domov, alebo pôjdem s nimi a budem mu asistovať. Okrem toho môj manžel má prácu, pri ktorej neraz absolvuje pracovné stretnutia, ktoré sa konajú aj za prítomnosti manželiek. Tak napríklad dnes som ráno musela s dcérkou k lekárke, lebo ochorela, potom som šla s manželom do Bystrice na takúto služobku. Vrátila som sa až teraz. A len tak pre ilustráciu skúsim načrtnúť zajtrajší deň: Ráno o siedmej mám jednu hodinu v škole, potom letím do jednej z tých neziskoviek, kde som jediná zdravá a tak ma často potrebujú, napr. zajtra musíme ísť do banky zariadiť dajaké veci a ešte potrebujú urobiť poriadok v kartotéke. Neviem dokedy tam budem, ale určite to neurobíme celé, možno iba začneme. Vrátim sa dakedy pred obedom ale musím cestou ešte nakúpiť a potom doma navariť. Aha, zabudla som na zásielku na pošte, ktorá ma dnes nezastihla doma a musím ju vyzdvihnúť a tiež ešte do druhej banky - našej - kde som už takmer prešvihla vyplatenie bytovej poistky, ktorú každoročne platím a doklad odovzdávam v banke k hypotéke. Ak stihnem teda nakúpiť aj navariť, rýchlo sa najem a bežím po syna do školy a beriem ho na hudobnú, ktorá je na opačnom konci mesta, odtiaľ letím na jednu školu odučiť hodinu a potom na druhú školu odučiť druhú hodinu. Po skončení sa vraciam po syna na hudobnú a spolu s ním letím k svokre po dcérku. Prídeme domov pred piatou a nakoľko je synček postihnutý, musím s ním ako s prvákom robiť všetky úlohy a precvičovať čítanie, písanie a iné napr. logopedické cvičenia nad rámec bežných domácich úloh detí v jeho triede. Zaberie mi to niečo vyše hodiny. Potom skontrolujem dcérke úlohy, pripravíme sa na ďalší školský deň, tak-tak stihnem nachystať večeru a o ôsmej uložiť deti spať. Manžel sa vracia asi o takom čase, takže až potom sadneme k večeri my a je deväť hodín. V stredu mám ďalšie dve hodiny, príprava mi ostane asi až na zajtrajší neskorý večer, neviem. Práve mám pocit, že nič nestíham. Kamarátka mi doniesla minulý týždeň dve vrecia šiat po deťoch, ktoré mám iba capnuté v spálni lebo ich nemám kedy pretriediť, auto mám špinavé lebo ho nemám kedy umyť. A je mi do plaču, keď mi niekto povie, ako nedávno jeden známy - že by som si mala kúpiť psa, aby som sa nenudila. Asi by chudák zdochol od hladu (ten pes). Všetko toto robím rada, ale ubíja ma to, že nič z toho nie je spoločensky akceptované ako nejaká práca. Pozriem na švagrinú, ktorá denne chodí do práce v nemocnici, druhá švagriná chodí denne do práce do banky a ja .. ja som doma. Nemám žiadny pracovný pomer, teda nemám žiadny spoločenský status. Neviem čo si písať do kolóniek na formulári a neviem vlastne kto som, ale práce mám vyše hlavy, no všetko sú to veci neplatené (resp iba symbolicky) čo mi ale nevadí, no zároveň mi to ani nedáva žiadny ako som povedala spoločenský status. Žienka nedomáca, vystihla si to naozaj dobre, že ja robím všetko, čo potrebujú iní ale nemám sama na seba čas. Rada som čítala knihy, pozerala nejaké dobré filmy, plávala a chodila do prírody. Dnes nemám čas si pozrieť ani večer Ordináciu v ružovej záhrade, čo známe večne preberajú. A keďže sa o mne vie, že som "doma", tak každú chvíľu niekto zavolá a niečo potrebuje. Mám mamu, ktorá je neskutočne nesamostatná a čokoľvek potrebuje, zavolá mi: "Maťa, mohla by si zajtra ísť so mnou do mesta, potrebujem si kúpiť nové topánky a ja to neviem." Vlasy sa mi postavia dupkom, lebo neviem ako to mám zvládnuť. Alebo: "Mati, odviezla by si ma zajtra poobede do cintorína?" Iste, odviezla rada, ale ako mám byť naraz v cintoríne aj na hudobnej aj v škole? Na zajtra som už musela odmietnuť pozvanie jednej kamošky na prezentáciu akýchsi zdravotníckych výrobkov a tiež mi volala známa, či by mohla zajtra "dobehnúť" lebo má dáky problém s rodičmi. (Veď Maťa je doma) ale nemohla som to už prijať a visí to predo mnou ako výzva do ďalších dní, ktoré sú ale rovnako plné ako ten zajtrajší. Ale oficiálne "som doma".

Čo sa týka Maxových rád, máš asi kus pravdy v tom, že ja samu seba neviem mať rada. Neviem byť zvodná a neviem tak pôsobiť anina druhých. Vyrastala som v rozvedenej rodine a moja mama bola vždy neskutočne zakomplexovaná, sťahovačná a precitlivelá. Všetky problémy v práci aj v rodine si vyvršila na mne a od mala som počúvala len to, aká som neschopná, ako nič neviem. V škole som mala samé jednotky a učila som sa sama, takže moja mama sa nemusela nikdy učiť so mnou a mala odomňa pokoj. Veľa som trpela a nesmela som nikomu nič povedať. Raz som sa vyžalovala babke, ktorá to samozrejme mame povedala a mala som peklo. Bola som vedená k tomu, aby sa problémy nikde nešírili a držalo sa všetko v sebe. Nesmela som dokonca ani spolužiakom rozprávať o rodine, o mame o otcovi. Tajila že je rozvedená, nikto k nám nechodil, ona takisto sa s nikým nepriatelila. Chcela všetko pred každým skryť a viedla k tomu aj mňa. Mama sa druhýkrát vydala keď som mala 12 a o dva roky otehotnela. Otčim bol vlastne prvý chlap, ktorého sme mali v rodine, lebo aj babka aj krstná boli vdovy. Ale sprotivil sa mi, keď mi počas maminho tehotenstva začal naznačovať, že mu chýba sex, že je nespokojný so svojou ženou, ktorá počas rizikového tehotenstva s ním nechce spať a že by som mu to mala vynahradiť. Párkrát sa pokúšal ma obchytkávať a raz sa mu dokonca podarilo preniknúť mi rukou až do nohavičiek. Hrozne som sa bála, vyhýbala som sa akýmkoľvek zvodným šatám či gestám a prejavom. Dovtedy som bola spontánna, ako dieťa som sa s ním hrala, bláznila, ale on začal tieto hry využívať na to, aby sa ma nenápadne dotýkal a skončilo to tým, čo som už opísala. Mala som hrozný strach, že ma jedného večera znásilní a vedela som, že sa neubránim. Dlho som nevedela čo robiť, napokon som sa vyžalovala babke a tá znova zasiahla. Mamka samozrejme nechcela ničomu veriť, a otčim všetko otočil proti mne, vraj som ho provokovala a tak je to vraj moja vina, ale veci sa prevalili tak, že sa rozviedli a ja som sa zčasti stala toho príčinou. To som mala 15 a začla chodiť na strednú školu. Čerstvo po týchto udalostiach som sa nikdy neobliekala ani nesprávala zvodne ani vzrušujúco. Možno preto mi skutočne nikdy žiadny chalan nepovedal ani nenaznačil že som pekná. Jedine môj manžel. Ak sa teraz aj pozriem do zrkadla, vôbec nemám pocit, že som pekná. V ostatnom čase som síce schudla, zadok a nohy by ešte ušli, ale prsia mám veľmi malé a ešte k tomu mi v ostatnom čase tak nejak ovisli. Neovisli po pôrodoch, ani po kojení. Nikdy neboli extra pevné ale za posledný rok sa to fakt výrazne zhoršilo. Presedela som hodiny pri nete hľadajúc radu čo s tým, ale našla som iba konštatovania, že sa s tým nedá robiť nič. Jedno s druhým spôsobuje, že som sa dostala tam, kde som. V našej rodine je sex tabu (myslím na rodinu s detstva), sex sa nikdy ani slovíčkom nespomínal, jediný kto o ňom hovoril bol otčim ale len oplzlo. V tom čase to na mňa vôbec nepôsobilo eroticky a teraz už vôbec nie. Naozaj neviem o ničom, čo by ma vzrušovalo. Porno a podobné veci nedokážem pozerať, prebudí sa vo mne milion zábran a a nevydržím pri tom. Možno ešte nejaké romantické erotické filmy, ale o takých asi ani neviem, lebo dnes sa všade preferuje len tvrdý a perverzný sex. Samozrejme, doprajem manželovi, aby ma videl nahú, ale nahota samotná mi nepôsobí rozkoš a mám už zmiešané pocity, ak ma manžel chce potešiť orálne prípadne to čaká odo mňa, alebo ak chce skúsiť niečo iné ako bežný klasický sex, ktorého som ešte tak maximálne schopná, hoci ani to nie s takou radosťou ako kedysi.

Aha, ešte jedna vec: písala som vyššie, že učím náboženstvo. Áno, som veriaca, avšak tieto zábrany nevyplývajú z viery, lebo naša rodina nebola nejak extra veriaca a ja som k viere dospela až neskôr - v čase puberty, kedy som doma trpela a nevedela na koho sa obrátiť. Obracala som sa k Bohu a to ma držalo pri živote.

Prepáčte, píšem strašne dlho a obsiahlo ale aspoň som to zo seba dostala. Verte, nie je to pre mňa bežné. Hoci som mala v detstve a puberte aj dôverné kamarátky, s ktorými som preberala dôverne kadečo (okrem problémov u nás doma, o tých okrem manžela nikto nevie), tie sú už dnes všetky preč. Jedna je riaditeľka školy v Bratislave, druhá má cestovku, tretia je managerka v nejakej firme a keď sa s nimi stretnem, tak to už nie je to čo bolo. Ja tiež nesedím doma ale moje úlohy sú tak rozmanité, že ich neviem zhrnúť do jednej vety že som to a to. Oni hovoria o tom, ako čo všetko v práci zmákli, sebavedome rozprávajú ako s kým zápasili a koľko majú práce, makajú od rána do večera, pritom v poohode stíhajú deti, rodinu, a ešte sú aj plné energie. Takéto stretnutie ma spravidla len ešte viac zakomplexuje lebo ma to utvrdzuje v tom, že to čo robím ja je nič. Pripadám si pri nich ako chudera, ktorá nič užitočné nerobí a moje problémy sú im vzdialené. Ozaj až tu po dlhom čase otváram svoje srdce a verte, urobilo mi to aspoň na chvíľu dobre.