Odpovedal: Tatiana Re: Nič ma nebaví (číslo príspevku 166.469, zo dňa 10.07.2008. videné 302x) ODPOVEDAŤ / Predchádzajúci príspevok   Text príspevku číslo 166469: Čítam a rozmýšľam, ak je to skutočne tak, ako píšete, potom to veľmi zaváňa depresiou. Jestvujú endogénne depresie, ktoré sú dôsledkom výkyvov v nervovej sústave a u tých sa môže zdať, že prišli "len tak", bez zjavného dôvodu, akoby sa život opotrebovával, pričom však vlastne klesá životná energia. Nakoľko hľadať príčinu vo vonkajšom prostredí - to je otázka na Vás, v tom si nenechajte radiť od cudzích ľudí skôr, než si to úprimne preberiete sama so sebou. Máte pocit, že by vám bolo lepšie, keby ste vzťah ukončili, alebo len chcete, aby to "bolo všetko inak", aby ste sa cítili inak? V depresii sa človek cíti často nesmierne osamelý. Prežíva hlboké negatívne pocty, prázdnotu, apatiu, bolesť, ktorá vôbec nemusí mať zjavnú podobu, a tiež výčitky, že sa tak vôbec cíti a že zo seba nedokáže pre seba i druhých vydať viac... Bežní ľudia bez depresie venujú väčšinu dňa riešeniu bežných, pragmatických záležitostí a skoro ku všetkému pristupujú s nadhľadom. Hlboké súženie, ktoré prežívajú ich blízki s depresiou, zvyčajne nedokážu plne zdieľať, a preto sa títo ľudia (s depresiou) cítia sami so sebou osamelí, majú pocit, že vzťah stráca hodnotu a sťahujú sa do ústrania. To im však veľmi nepomôže, pretože zas len ostanú sami so sebou... Pokiaľ viem, apatia, nemotivovanosť a strata radosti z vecí, ktoré človeku predtým radosť robili, sú jedny zo základných symptómov depresie. Depresia je veľmi častá choroba, lieči sa len zlomok ľudí, čo na ňu trpia, pretože ju dobre nevidno a často sa zdá, že je to len akési znechutenie z terajšieho stavu... Okolie do týchto ľudí často "rýpe", že sa majú proste pozviechať, a oni sa snažia, ale akosi to nejde. Ale nie vždy si človek sám pomôže. Prežívať takto deň čo deň, ako píšete, a to v čase, keď by ste sa podľa seba samej mali mať naozaj dobre, to si nezaslúžite... Životné vákuum a samovražedné myšlienky, to je hrozné bremeno. Nie vždy je človek schopný sám ho uniesť, a keď aj áno, môže ho to hrozne vyčerpať. Ja Vám môžem len dať tip, aby ste sa zamysleli nad tým, ako už bolo spomenuté, či vidíte nejaký zlom, nejakú príčinu, či si viete predstaviť nejakú zmenu, čo by Vám pomohla, alebo či máte v živote chvíľky, kedy sa to všetko na okamih stratí a vy cítite úľavu... Keby ste si však našli dobrého terapeuta, spolu by ste sa toho dopátrali viac. Nám na univerzite stále prízvukujú, že nesmieme problém zľahčovať, pretože vnútorné utrpenie je VŽDY skutočné, či už vidíme zjavné príčiny alebo nie, takže to by malo byť krédo každého obstojného psychológa:o) Bodaj by ste sa z toho všetkého čo najskôr šťastlivo dostali! PS: Čo sa týka syndrómu vyhorenia, ten sa dostavuje predovšetkým vtedy, keď sa veľké a "vznešené" ciele menia na rutinu, a teda najmä u "pomáhajúcich profesií", napríklad u učiteľov, zdravotníkov, psychológov... Ľudia akosi začnú vnímať sklamanie zo svojej práce, od ktorej čakali, že ich bude hlboko napĺňať, tá sa mení na rutinu, človeka prestáva zaujímať, začína sa ku nej stavať mechanicky, až nakoniec často narobí viac škody ako úžitku... Depresia je jedným z príznakov.