Odpovedal: Peter Re: Nechcená homosexualita. (číslo príspevku 14.423, zo dňa 10.01.2003. videné 510x) ODPOVEDAŤ / Predchádzajúci príspevok   Text príspevku číslo 14423: Ahoj Lívia. Ďakujem Ti, naozaj úprimne ďakujem za Tvoj názor. Sú okamihy v živote človeka, keď veľmi potrebuje počuť názor ľudí úplne nezaťažených jeho problémom. Na druhej strane je to vzácny jav, ak niekto ako Ty prejaví záujem o človeka, ktorého vôbec nepozná, prakticky mu môže byť úplne ľahostajný. Úplne zdieľam Tvoj názor ohľadom takmer všetkého, čo píšeš. Nikdy som nemal sexuálnu skúsenosť s mužom, je pravda, že fyzicky po tom túžim, ale moje srdce a rozum mi v tom výrazne bránia a som rozhodnutý neísť do toho. Som typ človeka, ktorý POTREBUJE blízkeho človeka, potrebuje lásku, napokon taký sme asi každý, ale sú ľudia, ktorí dokážu žiť aj sami, ja medzi nich rozhodne nepatrím. Som psychicky dosť silný, preto viem, že by som to zniesol, ale na úkor obrovskej bolesti v srdci. Ako píšem, fyzicky ma priťahujú muži, ale súžitie s mužom a láska, to si neviem ani len predstaviť, dokonca tá predstava evokuje vo mne skôr nepríjemné pocity. Odkedy sa cítim dospelým nielen vekom ale hlavne zmýšľaním (v mojom prípade som bol racionálne uvažujúci už asi od 17 rokov), túžim po harmonickom rodinnom súžití. Vždy som bol presvedčený, že neexistuje žiadny problém na svete, ktorý keď sa chce, keď je vôľa, sprevádzaná čistou a úprimnou láskou, by sa nedal vyriešiť. Ale mladosť a naivita idú ruka v ruke… Chcem sa týmto poďakovať nielen Tebe Lívia, ale všetkým, ktorí reagovali na môj príspevok: Simone, Dagmar a Mirovi. Je pravda, že som ho písal jednak so zámerom vypočutia si názoru psychológa (ktorého som sa síce nedočkal), jednak pod vplyvom značného psychického tlaku, ktorý som jeho napísaním čiastočne zmiernil. Psychológiu by som ja definoval ako umenie povedať človeku to, čo potrebuje počuť. V tomto poňatí môže byť skvelým psychológom každý z nás. Odkedy som opisoval svoj problém uplynulo niečo vyše dvoch týždňov a ten psychický tlak výrazne zoslabol, cítim realitu tak, že sa s problémom dokážem a musím vysporiadať sám, už necítim potrebu vyhľadávať psychológa. Nechcem v žiadnom prípade prirovnávať homosexualitu k chorobe, skôr svoje citové rozpoloženie a vnímanie svojho problému a aj svoje rozprávanie by som ukončil citátom Velikána českého humoru a vzácneho človeka Heleny Rúžičkovej: „Když člověk onemocní, zústane zpravidla se svou nemocí sám. Je na něm, aby se s ní vyrovnal a nějak se s ní domluvil.“