Autor otázky: Dada
strach - úzkosť?
(číslo príspevku 11.554, zo dňa 15.09.2002. videné 407x)
ODPOVEDAŤ 		 

Text príspevku číslo 11554:
...asi takto by som definovala moje pocity za posledné roky.
Áno, cítim strach, alebo úzkosť, sama neviem čo to je. Mam skvelého manžela, 14 ročného syna, spoločnosť s.r.o., ktorej sa venujem a darí sa mi. Všetko sa zdá v najlepšom poriadku. Lenže stále cítim v sebe pocit neopisateľného strachu pred niečím,čo neviem definovať, tento pocit mi obrazne povedané zväzuje ruky, neviem sa súsrediť, nie som schopná ísť na pracovné rokovania,jednať z ľuďmi bez zapírenia sa, musím sa prekonať a povedať si "musíš to urobiť a idem ďalej, hoci s pocitom strachu. Neviem čo sa so mnou deje, premýšľala som o možných dôvodoch, hľadala príčiny. Možno je tu vysvetlenie, manžel pracuje dlhé roky ako vodič z povolania /TIR/, mne sa táto jeho práca nikdy nepáčila, ale vedela som, že jeho baví, nechcela som mu nikdy vyčítať "týždňovky" a dlhšie odluky od rodiny, hoci sme na túto tému diskutovali veľa krát, ani som nechcela aby bol stále doma - neskôr, keď som mala dosť samoty a venovala som sa iba synovi, začala som sa venovať štúdiu a neskôr podnikaniu, času som mala dosť, plná energie som plánovala, vybavovala kontakty...jednoducho bola som spoločenská a úspešná.
Pamätám si na počiatky môjho nepríjemného pocitu, začali vždy vtedy, keď mi manžel oznámil ďalší odchod do práce, príde domov - všetko je v poriadku, spýtam sa ho kedy odchádza - "nastúpi" nepríjemný pocit - strach? Ktorý si nosím v sebe všade so sebou! Už pomaly nie som schopná pripraviť svojim zamestnancom poradu, lebo viem, že tam musím rozprávať...
Zaujímavé je a možno i smiešné, že pokiaľ je manžel dlhšiu dobu doma napr. stačí týždeň, už mi začína prekážať, akoby narušil môj zabehnutý stereotyp, vtedy sa i teším keď pôjde do práce. Začína mi vyhovovať samota, mne, ktorá som vždy mala veľa priateľov a neznášala som samotu! Som vôbec normálna, čo sa to so mnou deje, čo sa stalo, kde som urobila chybu? Myslela som i na návštevu psychológa, no zatial som sa neodvážila - nedovoľuje mi to strach, ale pred kým - čím? Snažím sa ešte spomínať si na svoje detstvo, vžiť sa do detských zážitkov, či náhodou nebudú korene môjho problému v mojej minulosti, zatial som si spomenula iba na nepríjemný zážitok z materskej škôly, kde som nechcela byť, jesť,spať, chcela som byť iba doma, pamätám si ako som vtedy mala nepríjemný taký zvláštny pocit, neviem ho definovať, ale pripomína mi tie momentálne dnešné pocity.
S pozdravom a prianím veľa úspechov! ďakujem