Autor otázky: Erika
neustupny priatel
(číslo príspevku 113.198, zo dňa 27.10.2006. videné 1766x)
ODPOVEDAŤ 		 

Text príspevku číslo 113198:
Ahojte. Viem, ze je to mozno nevhod a natuto stranku to nepatri, ale potrebujem sa zdoverit, tak prosim o pochopenie.
Priatel ma stale obvinuje, ak sa nieco medzi nami zomelie (hadka, nedorozumenie), ze ja som na vine a ze si to robim sama. Som velmi citliva, ale aj prchka, ale nie som tvrdohlava, aj ked on mi stale vycita, ze som. On je natolko tvrdohlavy a aj ked nema pravdu, stoji si za svojim natolko, ze je schopny so mnou nehovorit, nezavolat mi cely den a dokonca sa na mna doma ani nepozriet aj 2 dni! Ak sa mu prihovorim, odbija ma, ja sa vzdy len snazim dat veci do poriadku, kaslem na to, cia to bola vina, len chcem, aby bolo vsetko ok. Ale on urazeny mi povie: To si si pokaslala, alebo to si pokazila alebo budes sa musiet zmenit, zamysli sa nad sebou, aj ked nie vsetko je moja vina! Ja som citliva, viem, ze aj on, ale ja si chybu priznam a on nikdy! Ked placem a on lezi vedla mna, neobjime ma, neupokoji, ked sa chcem s nim rozpravat, tak mi povie: lahni si a spi, je neskoro, to si si pokazila a podobne.
Vcera sme sa tiez pochytili a malo to rovnaky priebeh ako som opisala. Rano vstal a odisiel bez slova, teraz je v praci, aj ja. Ked pride domov (ked pride, lebo minule po hadke na druhy den, ked videl, ze sa u nas svieti a som doma a isiel do krcmy na pivo, prisiel a lahol si spat - bez slova a ked som sa s nim chcela rozpravat odbil ma a az na velke naliehanie mi povedal, ze sa musim zmenit, ze je to moja vina a akoze mi odpusta, len nech sa to neopakuje), bude ma ignorovat, prejde okolo mna bez pozdravu, bez pohladu a ja sa toho bojim. Placem cely den a chcem, aby to bolo v poriadku, ale nechcem stale zo seba robit blbca a "plazit" sa za nim, aby sa so mnou rozpraval. Chcem, aby si uvedomil, ze ak vznikne nezhoda, je to vzdy na dvoch, ze to nikdy nerobi len jeden. A ze tak, ako mam ja chyby, ma ich aj on.
Poradte mi, prosim, co mam urobit, aby mi konecne ustupil, aby ma nenechal plakat a stale prosit. Aby si uvedomil, ze je to aj jeho chyba a tak sa spravat nemoze...
Vzdy, ked sa uzmierime (vzdy mojim pricinenim nezavisle na tom, kto spravil chybu), pyta sa ma, ci som neuvazovala, ze od neho odidem, lebo keby som odisla, nemohol by bezo mna zit, ze je na mna naviazany a bezo mna bezradny, ale pritom sa dokaze na mna hnevat a tvarit sa urazene, kym ja nespravim prvy krok. Inak je vsetko v poriadku, ale jeho pristup ku mne v problemovych okamihoch ma nutia rozmyslat nad tym, ci ma vobec miluje a ci mu na mne vobec zalezi.
Dakujem za pochopenie a dakujem, ak ste to docitali az sem a prosim, napiste mi Vas nazor, radu, cokolvek Vas napadne, budem vdacna, lebo si uz neviem rady!
S pozdravom velmi smutna
Erika