Odpovedal: Eva
Re: bolesti okolo klbov
(číslo príspevku 11.087, zo dňa 28.08.2002. videné 354x)
ODPOVEDAŤ / Predchádzajúci príspevok 		 

Text príspevku číslo 11087:
Milá Jitka.
Ďakujem za povzbudenie a milé slová.Je to také milé pohladenie. Vyzeralo to tak, že Ťa idem povzbudzovať ja a dopadlo to naopak. Je pravda, že moje problémy môžu pochádzať aj z psychických stresov, ktoré mi pripravil život na dvanásť, ťažko prežitých rokov s alkoholikom. Som už však rok bez neho a moje bolesti kĺbov sa rapídne zhoršili. Akoby sa moje telo až teraz, keď je po všetkom, opustilo, teraz spustilo obranný mechanizmus a nevie sa s tým vyporiadať a dostať sa do normálnych koľají. Psychicky som už tohto hľadiska v pohode, ale moje telo sa akosi pokazilo. Od mája chodím z jedného vyšetrenia na druhé, všade, každý odborník "niečo" nájde zo svojho odboru, ale konečná diagnóza a odstránenie mojich bolestí neprichádza. Máš pravdu, asi neviem relaxovať správne. Neviem sa už radovať tak, ako kedysi. Som čoraz smtunejšia, lebo bolesti nemôžu vyčarovať úsmev, skôr naopak, smiať sa mi nechce. Je pravda, že môj duševný život počas tých dvanástich rokov bol na bode mrazu. Bol to neutíchajúci boj a strach zo zajtrajšika, výčitky voči dcére, ktorú som nechtiac vtiahla do môjho druhého nevydareného manželstva s alkoholikom, pocit neužitočnosti a bezmocnosti, toto všetko a mnohé iné, sa podpísalo pod moje duševné i telesné zdravie. Už jednoducho nevládzem relaxovať na bycikli ako donedávna, nemám chuť a nedokážem sa prekonať a niekde sa vybrať, lebo bolesti sú také silné a obmedzujúce pohyb, že sa vždy bojím, že nedôjdem, alebo že sa nedokážem bez pomoci vrátiť. Veľmi ma to frustruje a cítim sa strašne bezmocná. Je to o to horšie, že som sa po celý život dokázala sama pobiť s problémami a vyriešiť ich, hoci ma to častokrát stálo mnoho síl.Ale vždy som to zvládla a bola som na seba hrdá. Neopustila som sa. Teraz však, keď ma všetko bolí, nevládzem čeliť vlastne ničomu, lebo sa cítim slabá a fyzicky bezmocná a nevládna. Viem, nie som už mladá, mám päťdesiatsedem rokov, ale pracujem, žijem medzi mladými ľuďmi a tak moja psychika až tak netrpí. Viem si urobiť pekný deň pri knihe a hudbe,mám priateľov, často sa navštevujekme, dobre znášam aj samotu, dokonca mi často vyhovuje, lebo v práci som obklopená ľuďmi. Azda to určite bude však preto, že som dvanásť rokov prežila naozaj v hroznom šialenstve. V súčasnosti nemám vážne problémy. Vyriešila som si bytovú otázku, osobodila som sa, žijem s dcérou, ktorá študuje, mám prácu, chovám psíka i mačku, prežívam s nimi celkom pekné chvíle. Odpočítajúc tých nešťatných dvanásť rokov, môžem povedať, že som si život vždy vedela vychutnať. Možno je to teraz dôsledok klimaktéria a možno aj vážnej choroby, ktože ho vie. Z Tvojho hľadiska som už určite stará, lebo Ti môžem byť dokonca dosť zrelou matkou. (Moja dcéra má iba 22 rokov mala som ju v neskoršom veku) a tak si môžeš povedať, že mám už i nárok na bolesti. Pripúšťam i to, ale moje srdce je mladé a ja sa neviem vysporiadať so skutočnosťou, že sa nemôžem ponáhľať, zísť normálne po schodoch, že sa nemôžem byciklovať, ba dokonca ani dlho prechádzať.
Aj mňa choroba učí a naučila mnohému. Možno mi práve chce ukázať, že je čas spomaliť a neponáhľať sa, možno mi preto vysiela bolestivé signály, možno ma pred niečím chráni. A tak, ako si povedala, treba veriť na múdrosť tela, ktoré to možno vyrieši samo. V súčasnosti som v očakávaní mojej dcéry, ktorá po trojmesačnej praxi v zahraničí príde domov. Možno i to bude pomoc.
Ďakujem Ti, Jitka, za pekné, múdre a teplé slová a želám Ti, aby Ťa nič nebolelo, aby si prežila najkrajšie roky mladosti v láske a pohode, ktorá tomuto veku náleží.
Objímam a pozdravujem Ťa.
Eva