Odpovedal: mimi
Re: neviem žiť
(číslo príspevku 247.335, zo dňa 27.04.2015. videné 254x)
ODPOVEDAŤ / Predchádzajúci príspevok 		 

Text príspevku číslo 247335:
Ahoj Dadka aj ostatne dievčatá, ci muži ktorí ma čítate, ak teda čítate :)
Prejdem rovno k veci. Zrejme si pri písaní aj dost poplacem. Vieš, ja sa snažím na svoju minulosť zabudnúť, tým ktorí v nej zohrali nejakú tu negatívnu rolu odpustiť. Ale asi sa to úplne nedá.
Od malička som trpela na dost silnú astmu. V podstate som vyrastala v nemocnici, na infúziách. Rodičia boli samozrejme z toho hotoví a chránili ma ako mohli. Az príliš.
Moj otec bol asi mnou velmi sklamaný, bola som problémové dieta. V skole som vela vymeškávala, tak som to tažko doháňala. Matematika, fyzika do dnes pre mňa veľká záhada:) naviac už v 10 rokoch som dostala menštruáciu, narástli mi prsia, bola som vyspelejšia ako moje rovesníčky. Deti sa mi posmievali. Tým že som nemohla športovať som po 10 roku dosť pribrala. Nielen deti sa mi posmievali. Moj otec ma porovnaval so spolužiačkami, ktoré boli vždy krajšie šikovnejšie múdrejšie a hlavne štíhlejšie ako ja. Takže tu niekde je skrytý začiatok mojej bulímie. Tá prišla však neskôr. Dodnes sa však porovnávam, naviac som za posledný rok pribrala 14 kg, som z toho hotová a mám strach, že už nie som atraktívna pre môjho priateľa. Som sama sebou posadnutá. Ale už nevraciam. Jem však viac ako by som mala.
Moj otec bol vojak, mala som vojenskú prísnu výchovu. Otca som sa vždy bála a mala som pocit, že ma nemá rád. On mal vždy pravdu, ja nikdy.
Keď som mala 19 ušla som do Čiech za svojim frajerom, lenže ten bol po čase agresívny. Tak veľmi, že som kvoli nemu prišla o bábätko. Zomrelo vo mne tri týždne pred termínom. Ja som vykrvácala, a skoro som umrela.
Vrátila som sa domov. Ale po čase som zase ušla. Tento krát do Tatier, kde som si našla prácu aj s ubytovaním. Tam bolo všetko fajn. Mala som nového priateľa, ktorého som neskonale ľubila. Po 5 rokoch odišiel. Bolo to samozrejme strašné pre mňa, zrútil sa mi svet. Tu niekde mi začala moja bulímia. Vďaka nej som mohla jesť, doslova sa ukázať jedlom, ale ostať štíhla a dokonalá.
Ostala som asi dva roky sama, potom prišiel otec môjho syna. Nemilovala som ho. Mala som ho IBA rada, lebo bol ku mne slušný, milý atď. Vzali sme sa, hoci vnútorne som vedela, že robím chybu. V podstate som rezignovala na život. Hovorila som si... V živote som dva krát ľubila z celého srdca... A čo z toho, možno je lepšie neľubiť.... To bola moja téoria.
Po čase sa z neho vykľul človek bez zodpovednosti, lenivý, škodoradostný, smial sa na problémoch iných, ľahostajný a prišla som na to že nemáme ani spoločné záujmy. Naviac, nevedel sa o nas finančne postarať. Starali sa o nás moji rodičia. Teda pomáhali nám finančne. Ja som to nezniesla chcela som byť samostatná, dokázať, že sa viem o seba postarať. Odišla som do Anglicka. O malého sa nestaral otec, ale moji rodičia. V UK pracujem ako súkromná detská sestra, súkromne pre bohate rodinky, ktorým sa práve narodilo bábätko. Táto práca mi umožňuje byť často doma. I tak mam pocit, že malého vychovali moji rodičia.
Po čase som sa s ním rozviedla.
Moj synček sa mi narodil tak, že skoro neprežil. Mal vadu. nechcem to tu rozpisovať. Hneď po narodení ho museli operovať, potom v 6 mesiacoch znovu, keď mal rok, znovu.... Neskôr znovu. Takže tu niekde možem hľadať dôvod adhd, plus dvojitá výchova. Ja som matka dosť ovplyvnená životom v UK, plus sa snažím byt presným opakom mojich rodičov. Oni vždy boli a aj stále sú veľmi prísni. Všetko chcú aby bolo perfektné dokonalé.
Bože ale som sa rozpísala.
Dáška, i keď som o pár rokov staršia... Ja sa pokladám za mladšiu. Určite svojím zmýšlanim chovaním som:)..... Vraj aj výzorom.... Si teraz lichotím však:).... Ja nie som ale stále iba smutná.... V podstate som dosť bláznivá, šantivá....smútok skrývam, nie vždy sa to však dá :(
Ďakujem:)