Odpovedal: Silvia
Re: Zivot v beznadeji.......
(číslo príspevku 232.525, zo dňa 03.04.2012. videné 379x)
ODPOVEDAŤ / Predchádzajúci príspevok 		 

Text príspevku číslo 232525:
Čítam si priebežne celú komunikáciu, ktorá tu vznikla na váš podnet. Pravda je taká, že tu a ani nikde vám nikto nedá žiaden manuál na to, ako váš problém vyriešite. Žiaden totižto neexistuje. Bohužiaľ. Človek nie je stroj a má vlastnú voľbu svojho správania. Preto čokoľvek urobí, pramení vždy čisto z jeho vlastného uváženia a rozhodnutia. Presne ako tu bolo spomenuté, je veľmi dôležité prostredie z akého pochádza, ale rovnako neovplyvniteľná (nie vo veľkej miere) je jeho "genetická výbava", ktorú každý z nás dostal "do vienka" už pri narodení. Vy ste jednoznačne dominantný človek. Čo je v poriadku, pretože máte racionálne uvažovanie s veľkým zmyslom pre rodinu. Váš syn, hoci bol celé roky "poslušný" chlapec možno ani netušíte, ale možno práve z vašej dominancie čosi zdedil. Tým, že bol celé roky pod vašou kontrolou a "riadením" bolo možno utláčané jeho postavenie a v momente, kedy spoznal niečo iné, čo ho ovládlo, tak si postavil hlavu a šiel si za tým. To by mohlo vysvetliť tú jeho tvrdohlavosť a odmietavý postoj, ktorý momentálne voči vám má. Zjavne však stratil súdny prístup k otázkam života, v čom by som sa skutočne prikláňala k istej "psychickej poruche". Jej pôvod si neviem vysvetliť, keďže celé okolnosti nepoznám a do jeho samotnej hlavy nevidím. Ja sama mám brata, s ktorým sme vyrastali v rovnakom prostredí, pod rovnakou výchovou, za rovnakých podmienok a musím povedať, že on sa od matky odpojil presne v takom období ako váš syn. Dodnes deň s ňou neudržuje kontakt, hoci mu nič vážneho neurobila. Ostal z neho veľmi chladný a egoistický človek, ktorý to po rokoch dal pocítiť aj svojej rodine, ktorú neskôr opustil a ide si spokojne svojím životom ďalej. Bez všetkých príbuzných, bez skutočných priateľov a v podstate bez lásky. Ale - on je spokojný a vyhovuje mu to. Píšem vám to iba preto, že chcem poukázať na to, že naozaj sa v živote stávajú veci, ktoré jednoducho nemožno ovplyvniť. Sú dávno predtým genetikou predurčené. Ja sama mám dve deti. Jedno už dospelé a jedno malé. Sama mám z toho strach, hoci verím, že ma to nestretne. Reálne to však bohužiaľ pripúšťam. Neviem ako by som to riešila. Viem, že určite by som postupovala zhruba podobne ako vy. Ale s terajším nadhľadom viem, že pokiaľ by som sa nemala čoho zachytiť a s čím pohnúť - tak ako vy teraz, neostalo by mi absolútne nič, iba rezignovať a veriť, že sa jedného dňa "dieťa" spamätá. Nikdy by som sa s tým vnútorne nezmierila. To sa asi ani nedá. Je to kus mňa a asi by som to považovala aj za svoju prehru, keďže deti sú pre mňa všetkým. Život však ide ďalej a my tu jednoducho sme. Vy máte manželku a ďaľších dvoch synov. Nesmiete zabudnúť na to, že ste tu aj pre nich. A hoci oni sú teraz "bezproblémoví", rovnako sa trápia pre chlapca a o to viac potrebujú, aby ste držali spolu. Ak máte pocit, že ste naozaj vyčerpali všetky možné prostriedky (ako ste spomínali políciu, úrady, susedov, psychológa, atď.), vedzte, že už viac nič nemôžete. Chlapca nemôžete fyzicky zobrať a zavrieť niekam do miestnosti a donútiť ho spamätať sa (s nadsádzkou mi z toho vychádza bohužiaľ už iba tento spôsob ako ho naštartovať). Práve preto budete musieť stlmiť - aspoň na vonok kontrolovane váš hnev, ktorý podotýkam je prirodzený, pretože si ním nepomôžete a iba ubližujete nevedomo okoliu. Nie je to jednoduché, ale budete ho musieť nechať naozaj samého, aby si žil život aký si vybral a jediné čo môžete, nechať mu otvorené dvere u vás (tak aby to vedel) a veriť, že sa jedného dňa spamätá. Viac možností tam ja osobne naozaj nevidím.
Možno posledné čo by som urobila je, že by som ho raz do mesiaca na obed(viac asi ani nie, keďže by som mala problém s prítomnosťou jeho partnerky tak ako ste ju opísali)spolu aj s ňou. Možno by som sa pokúsila dať to do istej pravidelnosti, aby aspoň raz do mesiaca doma s vami strávili 2-5 hodín. Len tak. Bez očakávania. Bez nátlaku a bez akejkoľvek kritiky. Tým by ste mu mohli postupne voľne začať pripomínať, čo všetko doma má. Ak nebude v strehu a nebude čakať od vás žiadne pre neho "podpásovky", verím že postupne začne vnímať skutočné prostredie a začne si uvedomovať aj jeho deficit. To by mohol byť impulz pre vrátenie jeho zdravého uvažovania. Neriešila by som ju, doslova by som ju nemo pretrpela, ale jemu by som v tých chvíľach dala pocítiť lásku a pohodu...
Veľmi vám prajem, aby sa čo najskôr skončila táto nočná mora, ktorá môže skutočne stretnúť aj toho najlepšieho rodiča a každého z nás, ktorí svoje deti milujú.