zajakavosť (balbuties) je druh narušenej komunikačnej schopnosti, ktorý je charakterizovaný poruchou plynulosti reči. Plynulosť reči, je v podstate tok Vašej reči. Pri zajakavosti Vaši recipienti (poslucháči) tento „tok“ reči najčastejšie hodnotia ako narušený. Plynulosť americkí autori definujú ako „ľahkosť / hladkosť s akou jednotlivé elementy reči – hlásky, slabiky, slová, vety – spoločne plynú, za sebou nasledujú“. Kvalitu plynulosti posudzujú samotní komunikační partneri. Istý typ dysfluencií ( časti výpovede, ktoré nie sú plynulé) je spoločnosťou tolerovaný. Nazývame ich normálne, alebo fyziologické dysfluencie. Môžeme povedať, že tvoria bežnú súčasť prehovoru každého človeka (napr. pri hľadaní adekvátneho slovného vyjadrenia, v stresových situáciách ...). Slovom, nepôsobia rušivo na komunikačnú interakciu. Spomedzi mnohých definícií zajakavosti (jednu z nich môžete nájsť v odpovedi na príspevok Zajakavosť, Jozef zo dňa 2003/06/09) bude podľa mňa pre Vás najzaujímavejšia tá, ktorú vyslovil W. Johnson. Johnson zažil zajakavosť na vlastnej koži, po jej prekonaní sa stal logopédom a neskôr dokonca veľmi presvedčivým hovorcom istého kongresmana . Na zajakavosť sa pozrel z pohľadu svojho vnútra bojujúceho každodenný zápas s týmto problémom. Povedal, že „zajakavosť je anticipačná, úzkostná a vyhýbacia reakcia“. Je to akýsi začarovaný kruh. V situácii kedy máte prehovoriť, začnete očakávať neplynulosť, máte strach, ste napätý a pripravujete sa na ňu a následne sa jej snažíte vyhnúť a prekonať ju. Čím viac sa ju snažíte potlačiť, tým viac Vám znepríjemňuje komunikáciu. Aj Vy spomínate situácie v ktorých máte komunikačné ťažkosti a vyhýbate sa im.
Existuje mnoho faktorov ktoré sa na vzniku zajakavosti podieľajú. Máte pravdu že zajakavosť môže byť dedičná. Dedičnosť je však len jedným z mnohých etiologických faktorov (tie ktoré sa podieľajú na vzniku poruchy). Odborná literatúra uvádza dokonca 40 – 60 % vplyv dedičnosti na vznik zajakavosti. Príčinou môžu byť aj negatívne vplyvy sociálneho prostredia, orgánové príčiny zajakavosti, poruchy metabolizmu, vegetatívna labilita, vrodená rečová slabosť (viac nájdete tu), narušenie sluchovej spätnej väzby,vznik zajakavosti na báze diskoordinácie mozgových hemisfér, psychologické príčiny vzniku zajakavosti a.i.
Terapia zajakavosti je komplexný problém a literatúra opisuje až 250 postupov ako zajakavosť odstrániť. Nie všetky však zaručujú úspešné zvládnutie tohto problému. Pre zaujímavosť sa dokonca kedysi dávno v minulosti zajakavosť operovala. Istý pán Dieffenbach skúsil vyliečiť zajakavosť tým, že narezal jazyk pacienta z oboch strán. Podarilo sa mu to však len čiastočne. Kým sa jazyk hojil, pacient sa nezajakával. Bol v tom však malý háčik. Pacient sa nezajakával preto, lebo vôbec nehovoril. Jednoducho nemohol jazykom hýbať. Akonáhle sa po tomto netradičnom postupe ako tak zotavil, zajakavosť sa opäť vrátila. Častokrát dokonca s väčšou intenzitou. Súčasná terapia sa orientuje iným smerom. Dá sa však liečiť. Poradia Vám v každej logopedickej ambulancii. Druh výberu adekvátnej terapeutickej metódy záleží od individuálnych charakteristík pacienta. Znamená to, že technika ktorá bude fungovať u jedného pacienta, nemusí byť úspešná u iného. V prvom rade by ste mali navštíviť logopéda ktorý by Vás odborne vyšetril a na základe výsledku vyšetrenia by stanovil stupeň a typ Vašej zajakavosti. Nespomínate kedy ste si po prvýkrát uvedomili že sa zajakávate. Tento fakt je veľmi dôležitý z hľadiska dôkladnej diagnostiky. V zahraničí je v súčasnosti pomerne rozšírený výskyt tzv. self – help groups for stuttering (t.j. svojpomocných skupín pre zajakavých). Ide o skupiny zajakavých ktoré existujú pri nemocniciach alebo logopedických centrách. Ich úlohou je poskytovať informácie, obhajovať záujmy a rôznym spôsobom podporovať zajakavých. Ich súčasťou bývajú aj kvalifikovaní odborníci, ktorí však netvoria podstatu týchto skupín. Ich podstatnú časť tvoria práve zajakaví, ktorí si na pravidelných stretnutiach vymieňajú poznatky, skúsenosti, negatívne aj pozitívne zážitky. Zároveň predstavujú aj zdroj informácií o probléme ktorý Vás trápi. Tieto stretnutia sa uskutočňujú s cieľom trénovať komunikáciu v „ne – terapeutickom prostredí“. Mimo logopedickej ambulancie. Existujú na nezávislom a neziskovom základe. Názory na ich fungovanie sú rôzne. Niektorým vyhovujú iným nie. Podľa mňa však predstavujú akúsi alternatívu ku klasickej logopedickej starostlivosti. U nás takáto svojpomocná skupina existuje v Bratislave pri Centre pre dysfluencie na Moskovskej ulici.
Symptómy ktoré opisujete mi pripomínajú incipientnú (začínajúcu) logofóbiu. Vysvetlenia tohto slova sú rôzne. Pod týmto pojmom môžeme rozumieť strach zo slov, strach z hovorených slov. Pre zaujímavosť sa tento termín používa aj v kresťanskej filozofii kedy označuje strach zo Slova ,alebo v mysticizme, kde logofóbia znamená strach z vyrieknutia istých slov, aby neboli následne použité pri zariekaní. Pozitivisti a niektorí postmodernisti logofóbiou označujú strach z pravdy, poriadku alebo z inej transcendentnej skutočnosti. V psychologickej a logopedickej literatúre však označuje strach z hovorenia.
Vo Vašom prípade môže ísť o začínajúcu neurotickú nadstavbu. Podvedome očakávate že sa začnete zajakávať. Vyhýbate sa situáciám v ktorých predpokladáte že budete musieť prehovoriť. Chcete niečo povedať, no bojíte sa prehovoriť lebo očakávate že sa začnete zajakávať. Na druhej strane sa však dostávate do situácií, kedy prehovoriť musíte a opäť očakávate že budete neplynulý. Týmto spôsobom sa zajakavosť fixuje a prehlbuje. Môžete sa ocitnúť v stave, kedy zajakavosť a strach z nej Vám začne brániť v prežívaní každodenného života. Vyhýbate sa situáciám, nechodíte do spoločnosti. Pre Vás je dôležité začať tento problém riešiť. Postaviť sa mu na odpor. Nenechať sa ním ovplyvňovať a nepodľahnúť mu. Prvý krok však musíte urobiť Vy. Skúste sa obrátiť na Vášho rajónneho logopéda a informovať sa o možnosti riešenia Vášho problému. Držím palce.