Autor otázky: Mimi
manželstvo-boj so žiarlivosťou
(číslo príspevku 97.848, zo dňa 24.05.2006. videné 827x)
ODPOVEDAŤ 		 

Text príspevku číslo 97848:
Dobrý deň,
písala som o svojom probéme pred 1,5 rokom, kedy som sa rozhodovala,či sa mám alebo nemám rozviesť pre žiarlivosť svojho manžela.Sme spolu 17 rokov,máme 2deti- 16 ročné a 7 ročné a brali sme sa po 6 ročnej známosti-už na VŠ.Problém spočíval v tom,že som trpela tým,že som nemohla nikam ísť-na služobnú cestu, na kávu s kolegyňou,a ak som aj šla,tak so zovretým hrdlom a žalúdkom.On mohol chodiť,pretože je to normálne,aby človek šiel na služobnú cestu,keď ho zamestnávateľ pošle, alebo s kolegami na pivo, keď chcel.Nikdy som mu nič nezakazovala.Lenže on mi robil peklo,keď som šla na SC,tak mi vypisoval sms-ky aby som sa už nevracala,aby som zostala tam,kde som. Mala som aj 20 neprijatých hovorov od neho,keď som si zabudla napr. mobil v aute a šli sme jesť a podobne.Keď som prišla domov z SC,tak som mala výsluchy,kto tam bol, kedy som šla spať, prečo sme meškali ,keď sme mali prísť napr. o 20hod. a prišli sme o 21 hod. (dopravná zápcha , zastavenie na kávu ...).Privítal ma medzi dverami bytu a šiel sa obesiť alebo hodiť pod vlak a podobne.Keď som už nevedela kam z konopí,kúpila som si knihu od Plzáka a čítala,ako sa mám chovať k nemu, 2-3 krát som bola u psychologičky-aby mi poradila a chcela som dotiahnuť aj jeho, ale on nechcel v žiadnom prípade,že čo keď sa to dozvedia v práci. Inak je pozorný ku mne, deťom sa až tak veľmi nevenuje, proste normálka. Takže posledný rok som sa už zmierovala s tým, že sa rozvediem,a zostanem s deťmi sama a po 3/4 roku som mu s chladnou tvárou oznámila,že už to trpieť nebudem a chcem sa rozviesť.Až vtedy si asi uvedomil,že to myslím vážne a odvtedy mi len sľuboval,že sa zmení,že pôjde k psychologičke (aj bol),že môžem chodiť kam len chcem,že to s ním muselo byť hrozné, všetko si priznal.Priznal si to v čase, keď ja som na rozvod bola rozhodnutá (dovtedy ,keď som mu povedala,že sa s ním rozvediem, sa len smial,myslel si,že by som to nikdy neurobila). V tom čase som si našla priateľa, ktorého mám rada a aj on mňa. Ideme spolu na obed,či na kávu.Nič od neho nechcem a nečakám.Je ženatý,deti sú odrastené,preč z domu. Na jednej strane -manžel,ktorý ma obmedzoval ( aj keď sa chce zmeniť- je to v ňom stále. Mne do očí povie,že môžem ísť na oslavu napr.50-tky a mojej kamarátke sa sťažuje- že len by som chodila. Pritom nikam nechodím,keď ma pozve kolegyňa na 40-tku, samozrejme,že by som rada šla. Aj som športovala,ale aj to som prestala. Na kávičku si posedieť s kamoškou som nebola ani nepamatam. Teraz navonok mne povie,veď choď, ale vidím, že vnútorne on trpí,že nie som doma.Takže mám dilemu, či sa tá vlastnosť dá zmeniť (už si myslím,že nedá) a neviem ani, ako ďalej.Deti ho majú radi samozrejme,a ja neviem....
Ďakujem za názor.