Autor otázky: Dada
Kam vlastne patrím?
(číslo príspevku 95.235, zo dňa 27.04.2006. videné 1176x)
ODPOVEDAŤ 		 

Text príspevku číslo 95235:
Ahoj,

Už asi 4 dni sa trapim pre isty a pre mňa dosť dôležitý problém. Mám 22 rokov a už 9 mesiacov mám priateľa. Veľmi dobre si s ním rozumiem po všetkých stránkach. Náš vzťah ma napĺňa spokojnosťou a už neraz sme plánovali spoločnú budúcnosť. Ale asi pred 3 dňami sa stalo niečo čo mnou doslova „zamávalo“.
Veľkonočné sviatky sme trávili na chate a boli to veľmi krásne 4 dni. Nakoľko zatiaľ nebývame spolu, tak sme ti to tam užili najlepšie ako sme vedeli:) Boli sme spolu deň, noc – 24 hod denne a ja som bola šťastná. Vrátila som sa odtial plná energie, začala som chodiť do práce. Ibaže práce som mala pomenej a tak mali moje myšlienky „zelenú“. Pracujem čisto v ženskom kolektíve a tak som tak očkom sledovala kolegyne ako pracujú, ako sú oblečené a tak....Keďže ja nepatrím práve k tým s dobre obdarenou hruďou, potichu som zavidela kolegyni, ktora je na tom podstatne lepšie. A práve vtedy nastal ten zlom. Začala som si predstavovať aké šťastie má jej manžel, že má ženu s takými peknými prsiami a už som si aj predstavovala ako jej ich hladí a tak...Skrátka boli to myšlienky so sexuálnym podtónom. Možno aj preto, že hoci viem, že môjmu partnerovi sa páčim taká aká som, iste by bol radšej keby si „mal za čo chytiť“. A tak som si predstavovala ako sa asi cíti muž, ktorý môže také prsia láskať. Lepšie povedané, vžila som sa do role takéhoto muža. Vtedy mnou ale doslova myklo a až som sa preľakla na čo to myslím. „Panebože ja som lesba“, prebehlo mi hlavou! Veď ja si predstvujem kolegyňu a jej manžel láska prsia.
Myšlienky ako prišli, tak odišli a ja som na to viac už nemyslela. Ale tá myšlienka, že som možno „na baby“ ma prenasledovala aj neskôr počas dňa. Na ulici som sa úmyselne pozerala na baby a skúmala, či ma priťahujú alebo nie. Pozerala som sa im na prsia, na zadok, ale vôbec nič mi to nehovorilo. Iba sa mi prudko zvýšil tep – od strachu, že by ma to mohlo priťahovať. Bolo mi zo seba zle. Slzy sa mi tlačili do očí, keď som sa stretla s priateľom. Veľmi mi na ňom záleží, a nevedela som si predstaviť, že by som sa mu mala priznať, že som lesba, alebo bi. Nemohla som ho ani pobozkat, mala som zovretý žalúdok a srdce mi veľmi búšilo po celý čas čo som bola s ním. Nehovoriac o tom, keď sme po ceste videli množstvo dievčat. Celý môj problém mi to iba pripomenulo a srdce sa rozbúšilo ešte viac. Pýtal sa ma, čo mi je, že som taká smutná, ale ja som sa mu nedokázala priznať.
A toto trvá dodnes. Stále skúmam či „som“ alebo „nie som“. Snažila som sa predstaviť si ženy na ulici nahé, alebo iba v spodnom prádle ale vôbec nič mi to nehovorí, iba vo mne stúpne úzkosť. Pozerala som aj lesbický sex a čakala, čo to so mnou spraví a či budem mať chuť sa pri tom ukojiť. Chuť prišla až keď som si predstavila, že tá ruka nepatrí žene, ale mužovi. Keď sa ukájam sama, myslím pri tom na mužský úd, na jeho orgazmus. Vtedy ten môj príde veľmi rýchlo.
Nikdy predtým, ani v puberte som sa po dievčatách nepozerala. Ešte asi 2 týždne dozadu som si tak hovorila, že ja som 100% heterosexuál, pretože niektoré ženy by si vedeli prestaviť aj sex so ženou, ale ja nie. Vyslovene sa mi to hnusilo. A teraz? Už ani neviem, čo by som robila, keby ma nejaká začala baliť...Som zo seba zmätená. Bojím sa pozrieť na ženu, aby som náhodou nezistila, že ma priťahuje a bojím sa stretnúť s priateľom, pretože neviem čo vlastne k nemu cítim. A to som mu donedávna hovorila a aj cítila že ho veľmi milujem.
Neviem, či je to celé spôsobené tým, že sme vlastne takmer každý deň spolu a už by sme si potrebovali možno trošku od seba oddýchnuť aspon na jeden deň. Alebo je to celé spôsobené nejakou zmenou hormónov v mojom tele. Toto sa mi totiž celé začalo deň pred menštruáciou a teraz mi už končí. Nikdy predtým som sa tak „hlúpo“ a zvláštne necítila. Navyše mám pocit, že sa mi v poslednom období nejak rozšírila panva. Pritom som pribrala tak max.2 kg za posledného pol roka..Ale neviem či toto môže mať nejaký vplyv na psychiku. Myslíte si že v 22 rokoch sa mi ešte stále môže meniť telo po fyzickej stránke? Možno za to môžu naozaj hormóny, neviem...len cítim, že sa v mojej psychike niečo deje a ja to vôbec nedokážem ovplyvniť. Ako keby som citovo ochladla a pritom to nechcem. Bojím sa, veľmi sa bojím, že priateľa stratím pre chvíľku nerozvážnosti. Asi mi nebudete vedieť poradiť, ale aj tak som rada, že som sem mohla napísať a zdôveriť sa s pre mňa dosť komplikovaným problémom. Ďakujem všetkým, ktorí ste si našli čas na prečítanie tohto dlhého príspevku. Pekný deň.