Odpovedal: majka Re: Sex rok po pôrode (číslo príspevku 89.972, zo dňa 13.03.2006. videné 330x) ODPOVEDAŤ / Predchádzajúci príspevok   Text príspevku číslo 89972: Peťo,musíš byť veľmi ,veľmi na ňu tvrdý a určiť doma podmienky,kto čo doma urobí, a trvať na tom a vyšetrovať,prečo to neurobila,a pomaly rozobrať situáciu,pretože ona nevládze,je unavená, nemá chuť na ...nič a neuvedomuje si ,že nezvláda normálne každodenné povinnosti každého normáleho človeka.Je choráááá,preto ich nemože zvládať,aj keď to nechce pochopiť.Musí sa začať liečiť.Aj keby mala byť zavretá na psychiatrii,ale keď to necháš tak,tak ju stratíš navždy ,aj ke´d možno ťa preto momentálne ,že ju do niečoho nútiš bude maximálne nenávidieť.Viem ,o čom hovorím.Mala som HB 50-60 a stále išlo dole,,a ten život bol o ničom,bola som chorá ale nebola to anorexia,ale bolo to aj nechutenstvo,a nechcela som si to za žiadnu cenu pripustiť,držal ma iba moj bývalý a mom. súčasný tréner a baby na tréningu,ktoré tolerovali dosť dlho moje podkýnanie sa o vlastné nohy,už som nevládala dojsť na tréning,prebehnúť ani jednu dlžku,odpadávala som,len som stála v bránke...aj to som nevládala :) Učili ma znovu pomaly jesť,do ničoho nenútili ,ale kontrolovali,aby som mala aspoň akú takú silu,pokiaľ sa neodstráni zdravotný problém.Vyhľadali,boli za lekármi sa s nimi poradiť,ktorých som stretla keď ma doviezla RZP,v,jedna moja spoluhráčka doteraz so mnou chodí po lekároch akože dozor,ale aj moja veľmi veľká psychická podpora i fyzická ,ke´d už som nevládala stáť v čakárni,párkrát som pokrstila podlahu.Chodila so mnou do ordinácie,pretože ja som aj tak stále bola "hrdina",že mi nič nie je,no nehovorila som celú pravdu lekárom,ona trochu poopravovala moj pohľad na samú seba-boli to dosť odlišné verzie...,:)no kontrolovala ma,či hovorím pravdu,a potom tlmočila trénerovi ,čo povedal lekár,ja som to "trochu"prikrášľovala.A lekári potom komunikovali najprv s ňou,ja som im to akosi nevedela povedať a nebola tam taká dovera,no hanbila som sa za svoje problémy,nevedela som o nich rozprávať .Nenávidela som ich za to,že mi znepríjemnujú život chodením po lekároch,buzerovaním,keď nevládzem.Ale teraz ,keď sa mám lepšie,opäť znovu trochu hrám,im za to ďakujem,zachránili mi život,boli tvrdí,nekompromisní,urobili za mňa všetko možné aj nemožné,ja už som mala len prísť,a keďže aj keď som sa nenormálne bála,už som nemohla,nemala kam cúvnuť,nemala som už,nemohla použiť žiadne výhovorky,nedalo sa nikde cúvnuť,prečo sa to a to nedá...dali mi vtedy tvrdo na výber buď sa začnem liečiť,alebo ich stratím.Nestratila som ich,žijem a teším sa z každej prebehnutej dĺžky,z každého tréningu aj keď už zo mňa asi nikdy maratónec nebude :) Mali to o to ťažšie,že bývam s rodičmi a oni o týchto mojich problémoch doteraz netušia a nevedia,nezvládli by to ,nemajú na to povahy,všetkého sa boja,takže všetky návštevy lekára ,transfuzie sa planovali tak ,aby sa to nedozvedeli,muselo všetko dobre dopadnúčť tak,ako keby bol bežný deň a prišla som domov z "tréningu".Všetko v zabehaných kkoľajach,aby nemali žiaden stres.Nedopadlo všetko len dobre ,skoro všetko sa komplikovalo,ale lekári ma vždy do tej osmej večer dali ako tak do stavu,že som mohla ísť domov prespať.Bolo to strašné riziko pre lekárov i pre trénera,baby,keby to prasklo.Klobúk dole aj pred tými lekármi,zdravotnými sestrami,za ich trpezlivosť a ochotu prisposobiť sa mojim "bojovým podmienkam",asi som fakt na tom bola trochu zle. :) Až teraz rok po tom všetkom si to uvedomujem,čo všetko pre mňa už urobili a robia všetci ...a doteraz sa čudujem ako som mohla byť taká nemožná,ale nevládala som,boleli ma klby ,kosti, svaly,všetko, stale mi bola zima,studené ruky nohy,krutila sa mi hlava,neskutočná unava... Držím veľmi držím palce a prajem veľa síl, ak to Ty nezačneš,ona sa nezachráni,nema na to už silu.Mňa držal šport,neviem,čo by ju mohlo podržať,musíš niečo také nájsť,prečo by chcela aspoň trochu žiť,na čo sa ešte aj keď nevládze ,aspoň trochu teší,nájsť zámienku,pre koho by to robila,pre dcéerku,Teba...kôli sebe to určite neurobí A ešte raz k lekárom,mala som šťastie,boli to ľudia,ktorých som spoznala iba na CP v nemocnici ,keď ma doviezla RZP,nikdy predtým som ich nepoznala a boli a sú na mňa strašne zlatí doteraz... Verím,že aj Ty budeš mať také šťastie,na takých ľudí ako som mala ja a všetko dobre dopadne,musí,ozvi sa mi ,keby si potreboval poradiť,ako by som to asi vnímala ja,keď bude nejaký problém,s ktorým si nebudeš dať vedieť rady,možno to pomôže.