Odpovedal: Majka
Re: Vzal na dovolenku miesto mňa inú
(číslo príspevku 89.194, zo dňa 08.03.2006. videné 338x)
ODPOVEDAŤ / Predchádzajúci príspevok 		 

Text príspevku číslo 89194:
Anka, uvazujes spravne... stale citim, ze ho lubis, no odstup - Pariz - ti dava priestor na zrelsie uvahy, ked prehovara aj rozum a nie iba srdiecko. Verim ti, ze by si mu nemala pokazit pobyt v Parizi, mali by ste si ho vychutnat spolu a potom, tak ako to dokazes s usmevom (hoci ti je tazko) by si mu mala uprimne vyrozpravat, co citis. Uvidis, ci ta bude pocuvat, ci ho to bude zaujimat, ci ta obijme... Navrhni stretnutie s "nou", ze by si ju rada spoznala a ze bude fajn, ak budete vsetci spolu. Ak je to naozaj len kamaratka, nebude naozaj problem, no akonahle sa zacne vykrucat a branit... bude to, zial, signal a bude na mieste otazka - dalej mu verit?
Ja som ti ani nepisala, ze s tym mojim, okrem toho, ze sme spolu pat rokov, som prezila podobne veci... Kvoli mne sa rozisiel s byvalou po osmich rokoch! Tak si to vies iste predstavit, ake boli nase zaciatky. Citila som z neho, ze ma stale porovnava a napokon sme sa aj rozisli, ak sa to tak da nazvat. Cele leto som stravila doma v NR, on sa ju snazil ziskat spat (mne do oci klamal, ze s nou nie je v kontakte, hoci si denne volali, mailovali, smskovali a stretavali sa na kave), tvrdil jej (a svojim kamaratom), ze so mnou sa rozisiel a pritom kazdy tyzden chodil za mnou do NR a tvrdil, ze stale spolu chodime, len potrebuje cas... Ja hlupa som na vsetko hladela cez ruzove okuliare a ked sa po dvoch mesiacoch odlucenia prisiel udobrit so zasnubnym prstenom, bola som stastna ako nidky predtym (a to som vobec nebola na neho odkaza, jednoducho som ho lubila so vsetkymi chybami)... Az casom som zistila, ze som mu zrazu bola "dobra", kedze byvala mu povedala nie a ma uz noveho priatela. Teraz su uz zobrati, maju takmer dvojrocne babatko a ja skutocne az posledne dva roky citim viac lasky, ucty... a necitim sa len ako nahrada. Velakrat za tych pat rokov som uvazovala o rozchode, vela noci som preplakala. Este aj po piatich rokoch sa stane, ze ma ktosi z jeho rodiny oslovi menom jeho byvalej... Stale citim, ze to nie je uplne ono - no viem, ze ma lubi, ze sa chce ozenit a mat so mnou rodinu. Nepremyslam nad rozchodom, uvidim, co pride. Nebojim sa toho... Mozno jedneho dna si naozaj zbalim kufre a odidem, hoci ho lubim, no niekedy to nestaci. Zvykla som si na to, ze zijeme na polovicu, ze vsetky vydavky delime, ze ked mi umrela havka (a ja zvierata neskutocne lubim), nedokazal ma ani objat a tvaril sa, ze sa nic nestalo... a takto by som sa mohla rozpisovat, no je to zbytocne. Moj problem totiz je, ze ho lubim, ze som clovek (znamenie rak), ktory neutoci, ktory sa snazi vidiet to pozitivne, ktory nerobi sceny, a naviac nehovorim o tom, co boli, nechavam to v sebe a nahovoram si, ze je to o.k.... Tak som a viem, ze je to chyba, obcas treba zvysit hlas, buchnut dverami a hovorit o probleme (no ked mas partnera, ktory to obrat proti tebe do utoku, tak to velmi nejde)... Na to vsetko vsak musia byt dvaja...
"Zvykla" som si na vela veci, na ktore som mozno nemala. Nesmies ani ty privierat oci pred problemami a bolestou, treba mat jednoducho cisty stol, pretoze iba tak dokazete budovat krasny vztah :)
Drzim ti palce, nech to vyriesis ako najlepsie chces a citis a nezabudaj, ze dalsi den vzdy vyjde slnko :)
Papa Majka