Odpovedal: Eva Re: neuróza (číslo príspevku 88.758, zo dňa 05.03.2006. videné 597x) ODPOVEDAŤ / Predchádzajúci príspevok   Text príspevku číslo 88758: Ahoj, prečítala som si tvoj článok, a je mi do plaču. Všetko chápem, žijem v tom už 6 rokov. Začalo sa to tiež celkom nevine a zrazu. Bolo mi zle, triasla som sa, strašný strach zo všetkého, panika, nespavost, šialené pocity v tele, ktoré sa nedajú popísať slovami, kto nezažil nepochopí, mala som vtedy 31 rokov a malé dieťa, nikto mi neveril, najprv som chodila po vyšetreniach myslela som, že mám rakovinu alebo niečo vážne. Potom ma poslali k psychiatrovi. Užívala som veľa liekov, aj xanax, ale ten je návykový, lepšie sú antidepresiva, ktoré liečia a obnovujú serotonin v mozku. Vystriedala som veľa lekárov, a nevedela som žit, raz bolo lepšie, raz hrozne. Premýšlala som o sebevraždě. Roky trvajúce bolesti a zúfalstvo, nemohla som už ani chodiť von, cestovat, nič. Živá mrtvola, všetci mi nadávali, že sa musím vzchopit, nenáviděla som ich za to, nešlo to. Mala som v kuse hnačky, zvracanie, bolesti a strach, šialený strach, ktorý ma ovládal. Raz ma napadlo vyhladať psychologičku, zkúšala som všetko, zavolala som na stredisko a objednala sa. Bola to veľmi milá paní, ktorá sa mi hodiny venovala a vysvetlila mi všetko, aj to že nie som cvok, ale chorá zo stresu. Vysvetlila mi, zmysel života a že sa nesmiem umárať za druhých a všetko si pripúšťat. Život je o inom a vždycky sa dá začať. A že mám mysleť aj na seba a žiť a robiť si radost a keď niečo nevyjde, tak sa svet nezrúti. Ťažko sa to píše, treba to zkúsiť, vypočuť. Pak som si povedala, že ja to dokážem, pro svoju dcéru, pre seba. Dá sa vraj vsugerovať uzdravenie, ako aj choroba, tak prečo to vzdať, nechcela som sa do konca života trápiť, a keď som pred tým bola normálna, tak to musí ísť, povedala som si. Stále som si opakovala, že to dokážem, že chcem, začala som chodiť von a hovoriť si že mi je fan.Trvalo to ještě rok, než som dokázala v kľude nakúpiť, cestovaŤ, jakžtakž žiť, ale už som si verila a mala som šialenú radosť, že som to dokázala. Teraz sa necítim zdravá ako kedysi, ale dá sa s tým žiť. Nemám ľahký život a tak to pripisujem stresu ale len sa bojím abych do toho zasa nespadla. Ale nedopustím to za nič na svetě. Neboj sa, prejde to, raz to prejde, VER MI, telo totiž nedokáže do nekonečna udkržiavať hladinu stresu na tak vysokej úrovni, povedz si, že to pojde a ver si, je to na tebe. Kontakt. Mudr. Páleníková, Nemocnica sv. Cyrila a Metoda v Petržalke Reakcie na príspevok: Re: neuróza (346x, marcela, zo dňa 2006-10-09)