Autor otázky: ivana
otec a mama
(číslo príspevku 87.417, zo dňa 22.02.2006. videné 607x)
ODPOVEDAŤ 		 

Text príspevku číslo 87417:
Dobrý deň,
chcela by som radu ak to ide, pravdepodobne od psychológa. Jedná sa o toto:
Moja mama odišla po 37 rokoch spoločného života od môjho otca. ČIastočne aj na moje naliehanie, keď som videla čo sa doma deje, ale nebola som do toho priamo vtiahnutá, mám vlastnú rodinu a žijem mimo. Vzájomné nezhody u nich sa vyostrili podľa mňa do psychyckého násila kedy otec priamo vyháňal mamu z bytu, veľmi oplzlo jej nadával, choval sa hrubo vyčítal jej neskutočné veci, čo by normálnemu človeku nenapadli. Tieto hádky sa vyostrili asi pred dvomi rokmi, kedy otcovo správanie dohnalo mamu do stavu, kedy som sa oprávnene obávala že si mama ublíži a presvedčila som ju aby navštívila psychológa. Pomohlo to natoľko, že mame to zdvihlo veľmi udupané sebavedomie a pomocou liekov a rád sa pokúšala konfliktom vyhýbať. Jeho verbálne útoky sa tým, že na jeho akciu nebola reakcia ešte vystupňovali nadávaním do bláznov a alkoholičiek (mama pije len príležitostne) a skončili fyzickým napadnutím pred tromi týždňami. Mama je momentálne u mňa doma, pomohla som jej nájsť garzónku na prenájom a zariadiť. Spolu s bratom ju v jej rozhodnutí podporujeme. Konečne prestala plakať, ukľudnila sa. Otec jej teraz stále vyvoláva, plače a prosí aby sa vrátila. Vlastne neprosí, ale viac menej prikazuje a vydiera svojím zdravotným stavom (je po infarkte), keď už inak sa nedá, tvrdí, že mu idú oživovať srdce, aby sme ho pochovali do hrobu jeho mamy. Inde zas rozpráva, že mama odišla lebo pije a našla si frajera a že ju nechce ani vidieť a že je tvrdohlavá a nevie čo od vôle. Poznám obidvoch a čiastočne viem posúdiť, kde je pravda a v momentálnom stave im obidvom pomôže určite si od seba na nejaký čas oddýchnuť a vyčistiť hlavu. Po tom ale, ako začal otec mamu ohovárať predo mnou a známymi pochybujem, že sa mama bude chcieť vrátiť keď zvládla toto rozhodnutie. Obaja prechádzajú čudnými stavmi: najskôr to bolo akési zúfalstvo, potom zlosť najskôr na seba, potom na toho druhého a teraz akési zatrpknutie navzájom. O to je to horšie, že hoci viem, že otec si roky užíval života koľko sa dalo (frajerky, peniaze - podnikanie zmení človeka na nepoznanie keď sa darí) a mamu (aj mna z bratom - ale to nie je podstatné) zo svojho života vylúčil, je teraz už vo veku, kedy nevládze, je chorý a ani v podnikaní sa nedarí a odbavuje sa vlastne na mame. Je toho strašne veľa čo by sa dalo povedať. Ja len neviem jedno. Ako sa správať ku obidvom. Otec ostáva stále otcom, ku mne sa nikdy nechoval zle (pokiaľ som neobťažovala s problémami a nič nechcela, to ma vždy poslal za mamou), viem, že v rámci svojich schopností ma má rád a vlastne ten konflikt, ktorý je, je medzi ním a mamou a mňa sa (asi?) viac menej netýka. Mama sa na otca vyžalovala, vyplakala okrem zlého spomínala na to dobré a nemyslím si, že by otca ohovárala. Otec sa snaží kydať na mamu kade chodí, hlavne predo mnou veci zámerne prekrúca aj to čo som kedy ja povedala alebo aj situácie, pri ktorých som bola a tvrdí že som zaujatá. Ja sa ale snažím byť na strane obidvoch, otec mi vytýka, že jeho sa zastávam málo. Som z toho neskutočne unavená a zhnusená. Ako sa mám chovať? Nesnažím sa robiť sudcu ani pri jednom, len im chcem pomôcť, aby našli akýsi pokoj a tu je podľa mňa to odlúčenie nevyhnutné. Za posledné tri roky sa normálne už nerozprávali, len jeden do druhého rýpali a otec hlavne potajomky doma, keď to nikto nevidel mamu psychicky deptal a keď bola na tom najhoršie kričal na ňu skap... a veľa asi nechýbalo (robili susedom z celého domu dobré divadlo). Stále mám pocit zodpovednosti akoby obaja čakali, že niečo urobím. Ale čo??? Ja nechcem byť ani na jedného strane, len stojím uprostred. Brat býva ďaleko a hoci tvrdil, že bude oporou, nie je.Prosím, poraďte rýchlo.