Odpovedal:
Ľubka
|
Re: Nemam sa preco rano prebudit!!!
(číslo príspevku 85.811,
zo dňa 13.02.2006.
videné 399x)
ODPOVEDAŤ
/
Predchádzajúci príspevok
|
|
Text príspevku číslo 85811:
Sedím v kancelárii a dohnali ste ma k slzám. Možno to nie je pekné, ale som rada, že " v tom" nie som sama. Pretože som si myslela, že to tak je.
V šetky kamaratky, kamarati, aj ke´d majú chvílu zlé obdobie, o par dni, tyzdnom im to ufrci a su z nich opat stastni mladi ludia. A ja im stale zavidim, ako mozu mat tolko stastia. Ale vidim, ze nas je viacero. Mam 23 rokov, zacalo sa to u mna mozno niekedy okolo 20-ky. si kratucke obdobia, kedy ma nieco potesi, som stastna a rozdavam okolo seba radost ale potom sa to zrazu niekede strati. A nie je nik, kto by mi venoval tolko casu, kolko by som potrebovala ja. A svoj cas viem aj davat. &len nik ho nechce dat mne. Nemyslim, len lasku ale aj cokolvek - dobru kamaratku. Ano, mam kamaratky, ale kazdej su dolezitejsie veci ine nez ja. Ja len obcas. Pre nikoho nie som ja ta najdolezitejsia. Mozno pre rodicov. Ale aj ti su asi trocha sklamani, leno nie som taka ako si predstavovali.
a teraz prichadza na rad moja otazka pre skusenejsich, starsich ludi.
Viete o com hovorime? Prezili ste to? Co sa musi stat, aby sme zacali naozaj zit? Co sa prihodilo vam aby ste zacali zit zivot plnymi duskami?
Vopred vam dakujem za vsetky odpovede
|
|
|