Odpovedal: smejka Re: bulimia (číslo príspevku 79.701, zo dňa 07.01.2006. videné 375x) ODPOVEDAŤ / Predchádzajúci príspevok   Text príspevku číslo 79701: Ahoj, skusim ti poradit. Totizto - mala som bulimiu. Ale nastastie som sa z toho dostala. Nikto lepsie jej nepomôže ako psychologicka alebo psychiatricka. Mne pomohla psychiatricka, ale az druha. Sú psychiatri, ktorí sa konkrétne venujú tomuto problému. No najhorsie bude dostat tam dceru, nie? Vies, neviem v akom je to štádium, ale ja som si zo začiatku neuvedomovala, čo mi je. Proste som chcela byť chudá a potom som stratila objektívny pohlad na seba. Už to nebolo o chudnutí ale o dokonalosti. No iba v mojich ociach. Ja som sa na seba nedokázala pozerať realisticky, každý mi vravel že som chudá, no ja som si myslela, že mi všetci závidia a tak som sa stránila spoločnosti. Ostala som sama. Ale mne to vyhovovalo. Mohla som sa venovať len a len sebe. Nikoho som nepotrebovala. To všetko začínalo anorexiou. Bulímia prišla neskôr. Ked som sa dostala na liečenie, tak som aj chcela pribrať ale hrozne som sa toho bála. celý vtedajší zivot bol pre mna jeden velký stres. To liečenie bolo niečo ako kupele, nebolo zamerané na liečenie podob. chorôb, mala som si tam oddýchnuť. Rodičia si mysleli, že to bola ich chyba, čo sa mi stalo (rod. problémy). No a tam začalo zvracanie. Prvýkrát som si musela pomôct a druhý krát to už slo samo. Stačilo sa napnut. Ked som prisla domov, naši boli stastní, že jem. O bulímii sa vtedy este tolko nehovorilo, takže z ničím podobným nepočítali. Takže som to mohla pekne hrat. Najprv som zvracala preto, lebo som musela jest. No neskôr sa mi jedenie zapáčilo a páčilo sa mi že môžem jesť a váha bude OK. Lenže jedenie prerástlo do pazravosti. To boli hostiny ked naši neboli doma. Sama som si niečo navarila, prežrala sa a potom som hektolitre vyvrátila. Ako úplná troska, rozklepaná, som prešla do postele a spala som. Takto to bolo deň čo deň až kým na to naši neprišli. Ale ja som si stále našla spôsob, kde to spraviť. To všetko sa samozrejme odrazilo aj na mojom zdraví. Stratila som menštruáciu, vypadavali mi vlasy, rozpadávali sa mi zuby. Bola som strhaná a hlavne slaba a unavena. Mamu som nechcela pocúvať, nikoho. "Nikto ma nechápal" No nakoniec ja som ju prosila aby mi pomohla. Ale hlavne mi pomohol môj priatel - terajší manžel. Kvoli nemu som chcela byt zdravá. Ved som mu raz chcela dat dieta. A tak som sa ocitla v Michalovciach v psychiatr. nemocnici. Ale to mi nepomohlo. Tam do mna tlacili len nasilu tlacili jedlo a s mojim myslenim sa nerobilo nic. Vratila som sa domov a vsetko bolo v starých kolajách. Až kým som sa nedostala k skvelej psychiatričke. Ta mi velmi pomohla. Trvalo to dlhsie ale podarilo sa. Do dnes sa s nou stretavam a za vsetko jej dakujem. Zachránila mi zivot. Mozno ti stacila jednoznačná odpoved, no ja som ti tým len chcela naznačit, že tvoja dcéra si nemusí uznať že je chora a nepohnes s nou. Najlepsie by bolo ju oboznámiť s následkami tejto choroby. Mne to velmi pomohlo. Choroba má rýchly spád tak musís konať. Zelám ti aby sa ti ju podarilo prehovorit. Vela štastia