Odpovedal:
Helen
|
Re: neviem ako to nazvat ll.
(číslo príspevku 77.969,
zo dňa 15.12.2005.
videné 632x)
ODPOVEDAŤ
/
Predchádzajúci príspevok
|
|
Text príspevku číslo 77969:
strnastka,pripajam sa k Magdalene a som stastna,ze si podnikla potrebne kroky.Je to dolezite aj pre Teba a aj pre Tvojho braceka.V jedenastich rokoch vnima vsetko intenzivne,ved to vies najlepsie aj Ty podla seba.Co sa tyka Tvojej maminy,bude to pre nu urcite tazke obdobie,ale tak ako Magdalena napisala,Tvoja mamina sa teraz pozera na celu situaciu inymi ocami a mozno sa jej to uz ani nezda take zvlastne a neobvikle,mozno je to uz pre nu "normalne".Vies,aj my ako deti sme si zvykli na tie bitky a tyranie,uz nas mohol mlatit ako chcel a predsa nas to nebolelo.Vies preco sme potom predsa plakali?Lebo sme sa bali,ze ked nezacneme plakat,tak neprestane a stane sa nieco horsie.Clovek si dokaze v zivote aj na to najhorsie zvyknut a po dlhsom obdobi sa to prenho stane normalne a znesitelne.Prajem Ti z celeho srdca,aby si vydrzala a aby si sa nevzdala - je to vasa sanca na lepsi zivot.Ty i Tvoj brat si ho zasluzite!!!Necakaj,lebo tym sa nic nezmeni,len budete viac trpiet.Uvidis,ze raz sa Ti i Tvoja mamina a brat za to podakuju a vtedy budes citit mier a lasku v Tvojom srdiecku.Budu Ti vdacni za Tvoju silu a odhodlanie,za to,ze si urobila ten prvy krok,ktory je najtazsi a to je rozhodnutie zmenit terajsiu situaciu.Verim,ze sa Ti to podari a ze sa vsetko na dobre obrati.Prajem Ti mnoho sil a trpezlivosti,mnoho lasky a stastia v zivote a hlavne aby ste Ty,mamina i brat dokazali "zabudnut" a tak aspon v kutiku srdca sa s tym vyrovnat a byt v zivote stastni.
|
|
|