Autor otázky: Peter
Nielen problém partnerstva - pre psychológa.
(číslo príspevku 7.320, zo dňa 23.03.2002. videné 706x)
ODPOVEDAŤ 		 

Text príspevku číslo 7320:
Zdravím Vás,

V nasledujúcich riadkoch Vás žiadam o radu, ktorá môže významne ovplyvniť moju budúcnosť. Týka sa môjho (nielen) partnerského života. Pravdepodobne sa u mňa mimo iného jedná o tzv. „šok zo svadby“, možno ale aj hovoriť aj o spadnutí opony ilúzií a zhliadnutí reality života.

Pokúsim sa o sondu, opis mojej osoby a osobnosti, taktiež o opis týchto kvalít mojej nastávajúcej.

Mám 34 rokov. Výzor ženské pokolenie hodnotí ako normálny až atraktívny, teda na osi hodnotenia vždy v pozitívnej polovici. Na poslednom povinnom psychologickom vyšetrení v práci (február) som bol hodnotený ako človek s nadpriemernou inteligenciou a mierne hostilným správaním. Po rozhovore so psychologičkou sa nám toto mierne hostilné správanie zachytené v testoch podarilo v praxi identifikovať ako moje asertívne správanie v bežnom živote. Ďalší fenomén, ktorý sa demonštroval, je strach z kariéry, zlyhania. Jednoducho strach spojený s komplexmi menejcennosti – všetko v latentnej forme. Vzdelaním som bakalár – pedagóg (štátnice som mal minulý rok) a pracujem ako vodič z povolania (od osemnástich rokov). Podľa odborníčky moje konštatovanie, že pedagóg zarába „abcd“ korún a vodič „abcdefghi“ korún je len viac menej vykonštruovaná odpoveď pokúšajúca sa zakryť obavy z postupu, odvolávajúc sa na finančné ohodnotenie vodiča.
Ja bohužiaľ naďalej trpím i keď nie viditeľne mojimi nedostatkami a samozrejme sa ich snažím zmeniť. Jednoducho bakalárske vzdelanie a znalosť nemeckého jazyka plus dokonalá znalosť PC mi nestačia a dokonca sa hanbím písať si Bc. pred meno.
Mám jednoducho strach, že v prípadnej funkcií zlyhám, niečo napríklad zle v Exceli vypočítam, nezvládnem načas zostaviť projekt atď. Bojím sa prepustenia, potrebujem stabilnú prácu, kde toto nehrozí. (Viem, že to spôsobil v detstve môj otec, u ktorého som bol vždy hlúpy, lenivý, nespoľahlivý a pod. – neviem s tým však nič spraviť – podrobnejšie na konci).
Plánujem si na budúci rok podať prihlášku na Mgr. skúšky z oblasti sociálnej práce (tomuto odboru sa venujem zatiaľ ako dobrovoľník – facilitátor). Intenzívne sa zaoberám štúdiom „Človekom Centrovaného Prístupu“ (Rogers), ktorý využívam pri mojej dobrovoľnej práci. Skrátka v budúcnosti mienim ďalej študovať a po ukončení štúdia sa profesionálne uplatniť v študovanom odbore. Pre firmu v ktorej som zamestnaný som zostavil kompletný program prosociálnej výchovy jej zamestnancov, ktorý sa zavádza do praxe. Dilema môjho personalistu je: „Spod koho mám vytiahnuť stoličku aby som Vás zamestnal inde ako za volantom?“ Jednoducho to chce čas.

Problém mi spôsobuje aj (hlavne) blížiaci sa termín sobáša s mojou priateľkou. Sme spolu od roku 1997, kedy sme sa náhodou zoznámili a začali sa stretávať. Páčilo sa mi na nej, že je príjemná, nežná, skromná, atraktívna, starostlivá a veľmi poriadna (vzor mojej matky). Úplne iná ako ostatné ženy v jej veku, túžiace po zábavách, diskotékach, šperkoch, rýchlych motorkách a automobiloch a pod.
Bolo to rok po mojom rozchode s predošlou partnerkou s ktorou som bol spolu päť rokov. S bývalou sme zdieľali spoločne jej služobný byt a skončili sme náš vzťah z dôvodu „nasýtenia“ – prevládla nuda. Dostali sme sa k bodu, keď rozchod bol požehnaním pre nás oboch. Mňa začala nudiť, prestávala ma sexuálne priťahovať. Ona si našla iného ...

Vrátim sa ale k terajšiemu vzťahu. Každý bývame zvlášť. Ja s mojou matkou (Mgr., otec PaedDr už nežije), mladším bratom a vlčiakom v trojizbovom byte. Keďže na svoj byt budem šetriť asi ďalších pätnásť rokov, tak asi takýto spôsob bývania bude u mňa prevládať.
Ona býva na dedine (maďarská oblasť Slovenska) v tiež trojizbovom dome s rodičmi a jedným bratom. Jej matka je kuchárka a otec murár, brat je nezamestnaný a má len ZŠ vzdelanie. Priateľka má stredoškolské vzdelanie, maturovala na slovenskej škole v Bratislave.
Medzi mnou a priateľkou je niekoľko rozdielov, ktoré ma trápia a s ktorými nedokážem pohnúť. Ja som slovenskej národnosti a ona je národnosti maďarskej. Ako humanista nemám proti žiadnej národnosti a rase námietky. Každý má právo na existenciu a rozvoj taký aký je, vo svojej prirodzenosti. Problém je však v tom, že priateľka odmieta so mnou komunikovať po slovensky. Nakoľko som človek prispôsobivý, hovorím s ňou v jej rodnom jazyku, ktorý ako – tak ovládam. Vždy som dúfal, že takýmto spôsobom ju dokážem neskôr doviesť k tomu aby sme rozprávali po slovensky. Pracuje ako robotníčka „pri páse“ v Bratislave, no v kolektíve infantilne sa správajúcich kolegýň z jej dediny, takže nie je motivovaná k zmene jazyka na slovenský. Pokiaľ sme spolu, tak spolu komunikujeme každý vo svojom jazyku. Takýmto spôsobom chcem v poslednej dobe dosiahnuť zmenu, nedarí sa mi.
Ďalšou zvláštnosťou je náš intímny život. Žiadny totiž nemáme. Počas našej známosti 1997 – 2002 sme nemali sexuálny kontakt. Vytrvale ho priateľka odmieta. Má 26 rokov a ešte je panna. Snáď za to môže jej prísne katolícka výchova a vízia vždy zdvihnutého prsta - pánom farárom počnúc a pánom Bohom končiac.
Čo sa týka môjho vierovyznania, na „papieri som evanjelik“ a prakticky - niečo ťažko definovateľné od ateizmu cez Nietzscheho („Boh je mŕtvy a prichádza nadčlovek“), východných filozofií, Egona Bondyho, Maslowa, Rogersa až po racionálne uvažovanie. Je to také náboženstvo bez antropomorfného Boha, bez neolitického kolobehu siatia a zberu, smrti a vzkriesenia, vládnutia spôsobom „Zucker und Peitsche“. Jednoducho: „Som tu – Ja človek a nikomu nič nie som dlžný.“ Skrátka každá príčina má svoj dôsledok – týmto sa riadim. Dobro a zlo si väčšinou spôsobujú ľudia sami – nik iný mimo nich. Dobro a zlo sú brehy vymedzujúce naše bytie.

Trochu som odbočil, takže pokračujeme...
Počas nášho vzťahu som napriek absencií intímneho kontaktu, nemal žiadnu známosť a ani satelitný vzťah s inou ženou. Svedomie mi to nedovolilo. Nedokázal som pristúpiť k tomuto kroku. I keď som sa mnohokrát pohyboval na hranici zúfalstva. Priateľka mi sľubuje sex až po svadbe. Je to pravdepodobne zároveň aj (naivná) taktika ako si ma udržať a dopracovať sa k manželstvu.
Ona chce dve deti, ja chcem maximálne jedno. Ona chce deti hovoriace po maďarsky, ja po slovensky. Ona chce ísť bývať ku mne (matka, brat, vlčiak – bude to zaujímavé). Ja som chcel u nich uskutočniť výstavbu podkrovia alebo prístavbu. Ona chce veľkú svadbu na dedine (cca 100 000 Sk), ja chcem akurát len jednoduchý akt s približne desiatimi ľuďmi a spoločnú večeru. Peniaze by sa dali investovať do prestavby, čo zase nechcú jej rodičia. Jediná dcéra = megasvadba, to je ich filozofia. Dnes kráľ a zajtra – to je už jedno. Ja budem mať na prípadnej svadbe šiestich ľudí (nemám skoro žiadnu rodinu), ona zvyšných 94. Ona chce mať svadbu - požehnanie v katolíckom kostole. Katolícky farár nás nechce zosobášiť, lebo nemám birmovku, že si ju mám spraviť. Ja som mu na to asertívne odkázal, že neuznávam zase stredovek v ktorom on aj s jeho pápežom žije. Evanjelický farár s ktorým si dokonca „tykám“ a ktorý toleruje moju ne-náboženskú orientáciu nás zosobášiť chce. Problém je dostať 94 katolíkov – prostých dedinčanov do evanjelického kostola. „Oni by to neprežili“. Ja sa zase nad ľudskou hlúposťou a primitívnymi rituálmi len cez slzy zúfalstva usmievam. A začínam pochybovať o priaznivom vývine nášho vzťahu.

Je namieste otázka: „Čo vlastne v tomto vzťahu robím?“ každý normálny človek by sa asi dávno s takýmto putom rozlúčil. Mnoho známych mi radí aby som s tým všetkým „praštil“ a rozišiel sa s priateľkou. Veď rozdiel medzi nami je evidentný.

Dostávame sa k jadru veci.
Na priateľke mi záleží. Je to človek, ľudská bytosť. Má nárok na lásku. Nedokážem si ju predstaviť s nejakým dedinčanom v montérkach, ktorý si odpľuje pred krčmou, zašliapne ohorok cigarety a tackavým krokom sa poberie domov do jeho domu, a prvé čo sa jej po príchode spýta bude: „Čo je na večeru?“. Zapne si televízor, otvorí si pivo a nechá sa obsluhovať (poznámka: ja som abstinent a nefajčiar). Ona, spustnutá s vačkami pod očami, len ticho zohrieva jedlo. Ešte sa musí postarať o deti, pripraviť ich do školy, navariť na druhý deň. On medzitým zaspal v obývačke s nohami na stole. Ona je rada, že tu dnes nie sú aj jeho priatelia. Večer, keď deti zaspia, sa jej možno v posteli zmocní a zase dokáže, „že je chlap“. Potom sa zvalí na bok a zaspí. Ona – ponížená a neuspokojená bude znova plakať.
Takéto vízie ma odrádzajú od ukončenia nášho vzťahu. Priateľka s jej správaním a prístupom k životu jednoducho má viac menej šancu po našom prípadnom rozchode, uzavrieť takýto zničujúci vzťah. Viem to, som o tom presvedčený. Veď (ako som spomenul) pracujem ako dobrovoľník v oblasti sociálnej práce, aj s takýmito ženami. Vidím ich modriny po bitke a cítim tú beznádej a zúfalstvo z „lásky“.

Ja priateľke pri každom stretnutí nosím kvety (áno – od roku 1997), objímam ju, nikdy som s ňou nekričal, tolerujem jej nedostatky. Zaručene viem, že ona je na mňa hrdá. Nehanbí sa za moju prítomnosť. Vždy, keď sa ku mne primkne a zacítim jej vôňu, tak si poviem, že rozchod by bol hlúposť. Tak isto jej rodičia proti mne nemajú námietky (až na tú prestavbu), a ani zo strany mojej mamy žiadne nie sú. Len sa jej zdá čudné, že ja rozprávam po slovensky a ona po maďarsky (a to ešte nevie, že jej potencionálne vnúčatá budú rozprávať po maďarsky!). Ale ako stará Bratislavčanka - Prešporáčka jej tiež v tomto smere rozumie, takže medzi nimi jazyková bariéra nie je.

Ale vo chvíľach samoty (akou je aj táto) prichádza na rad logika a zdravé, racionálne uvažovanie. A tu sa čoraz viac derie na povrch myšlienka skoncovať s týmto vzťahom. Byť na chvíľu bezcitným sebcom a povedať NIE.

Povedať NIE útrapám v trojizbovom byte s matkou, bratom, vlčiakom, manželkou, dvomi deťmi. Povedať NIE strate súkromia a ideálov. Povedať NIE strate slobody, zavraždeniu lásky. Povedať NIE zbytočne vyhodeným peniazom. Povedať NIE kariére dosiahnutej štúdiom, keďže z jedného platu a materskej sa žiť, šetriť a študovať nedá.

Keďže každé NIE znamená pre niečo iné ÁNO, tak:

Povedať Áno slobode a teda povedať ÁNO možnej kariére, vzdelávaniu. Povedať Áno aj prípadne lepšiemu príjmu po dosiahnutí lepšieho pracovného zaradenia. Povedať Áno novému partnerskému vzťahu i napriek zrelšiemu veku so zrelšou, uvedomelejšou ženou. Povedať Áno možnosti výberu a voľbe novej partnerky. A samozrejme povedať Áno aj možnosti ostať „single“ a byť sám sebe pánom. Pretože ak sa niekto nechce ženiť a nežení sa, tak je to, to isté ako keď niekto nemá rád špenát a preto ho neje.

Je tu ešte „stredná cesta“. Verím v aktualizačnú tendenciu každého človeka. Aj mojej priateľky. Riešením by bolo ak by sa zmenila. Ak by začala chápať svoju slobodu a aj ju využívať. Ak by sa zbavila vplyvu hlúpych rituálov a názorov. Ak by bola sama sebe pánom, bez fiktívnych okov a obmedzení. Ak by vydržala dva – tri roky so mnou v momentálnom vzťahu a po ukončení štúdia zvažovala možnosť manželstva. Ak by toto obdobie využila na svoj rozvoj v oblasti jazyka, prípadne budovaním svojej kariéry a vzdelávaním. Nie pasivitou. Byť študujúcou modernou „starou dievkou“ je vždy lepšie ako byť pasívnou „dedinskou buchtou“, prípadne mať nešťastného manžela, dve deti, bývať v trojizbovom byte s jeho bratom, matkou, vlčiakom a vyčítať si po roku útrap navzájom „načo som sa len vydávala – načo som sa len ženil“.

Som vo veľmi ťažkom psychickom rozpoložení. Viem, že rozchodom by som získal priestor pre svoj doteraz brzdený rozvoj. Ten začal po otcovej smrti, keď sme sa s priateľkou zoznámili. Sobášom by som bol podľa môjho názoru zašliapnutý ako práve klíčiaca rastlinka, ktorá sa rokmi môže zmeniť a vyrásť v strom, poskytujúci tieň a ochranu mnohým bytostiam. Som v situácií „Ani s ňou – Ani bez nej“. Ideálna by bola už spomínaná stredná cesta. Ale je reálne toto moje očakávanie? Ako pedagóg pociťujem aj veľkú ZODPOVENOSŤ voči mojim potencionálnym deťom. Aký by mali priestor pre rozvoj, pre vývin? V ako sociálnom a materiálnom prostredí by vyrastali? Očakávala by ich len beznádej a stres.
Uznávam jednoduchý zákon, krutú logiku prírody, ktorá hovorí: „Nech má potomstvo len ten, kto mu dokáže zabezpečiť život, priaznivý rozvoj, materiálne zabezpečenie a budúcnosť. Potom aj jeho potomkovia budú šťastní, rozumní, silní a kvalitní, schopní sa rozvíjať!“

Vaša odpoveď bude pre mňa mimoriadne dôležitá. Na základe nej príde každopádne k určitému posunu v mojom živote. Pokiaľ je to možné, rád prídem a zúčastním sa osobného rozhovoru - terapie (Bratislava). Pokúsim sa k tomuto kroku prehovoriť aj priateľku. Je evidentné, že potrebujeme človeka, ktorý nás po analýze pripraví pre spoločný život, alebo pre dôstojný a viac menej bezproblémový rozchod.

Alebo ste toho názoru, že je treba spraviť ihneď radikálny koniec tomuto „trápeniu“, zbaviť sa na chvíľu súcitu, empatie a povedať DOSŤ!?

Ja sám si momentálne jednoznačnú odpoveď neviem dať, nakoľko som maximálne zmätený a pod vplyvom emócií. Amygdala „blbne“ a kortex to dajako prehráva. Zmätená myseľ nikdy nič logické a normálne nevyprodukuje. Z toho titulu Vás žiadam aspoň o názor nezúčastnenej osoby. Preto tento dlhý dotaz. Niekoľkými slovami sa to zhrnúť bohužiaľ nedá.


Pár slov o mojom detstve a otcovi.

Nikdy som ho ako dieťa nemal rád. Vždy som sa ho bál. Bol prísny a nekompromisný. Chcel mať zo mňa „chlapa“ a múdreho človeka. Málokedy sa mi venoval, nikdy sme sa spolu nehrali, nekreslili. O to častejšie sa pamätám na buchnáty, facky, remeň, nadávky a zosmiešňovanie. Bol zo mňa sklamaný (je zvláštne, že teraz to chápem). Bol som slabé, chorľavé, uplakané, citlivé „umamičkované“ dieťa. Neznášal som jeho prítomnosť, pach – vôňu jeho tela. Bol mi odporný – vždy od malička.
Počas mojej školskej dochádzky som bol slabý žiak, čo on ako učiteľ ťažko znášal (znova ho chápem). Určite sa za mňa hanbil. O to viac ma tĺkol pri učení. Každý deň už ráno pred odchodom do školy som sa musel „drviť“ matematiku a slovenčinu. Popri tom ma stimuloval údermi do chrbta alebo do ramena. Po skončení vyučovania som musel naklusať k nemu do kabinetu (učil na tej istej škole) a tam sa učiť ďalej. Ak k dispozícii kabinet nebol, tak som sa až do príchodu matky (17.30 – doteraz si túto spásnu chvíľu pamätám) musel s ním učiť. To isté absolvoval aj brat, ale v menšej miere. On bol jeho miláčik. Takto to išlo každý deň.
A prázdniny? Je jasné, že žiadne sa nekonali. Pár hodín voľna a samé učenie. Ak odišiel z bytu, tak mi napísal vždy úlohy a cvičenia, ktoré som musel za deň zvládnuť. Voľné som mal len víkendy a popoludnia.
Toto všetko vyvrcholilo na strednej škole. Dostal som sa tam protekčne. Bol som príliš nedokonalý a nespravil by som prijímačky. Skrátka jedného dňa sa konflikt medzi nami doma natoľko vyostril, že som ho napadol a zbil. Bol to patologický afekt až amok. Viem, že som mal v ruke baterku, ktorou som ho mlátil po hlave. Potom som ho zhodil na zem a tam pokračoval. Tiekla z neho krv a ja som pociťoval mimoriadnu slasť. Zastavil ma až sused – zápasník, ktorý si tiež ledva so mnou vtedy poradil. Odvtedy sme sa nerozprávali a mal som pokoj. Bral to ako veľké poníženie. Matka veľmi trpela. Ja som zase začal mať výčitky svedomia. Priepasť medzi nami bola obrovská. Nikdy sme sa už k sebe nepriblížili, aj keď sme po rokoch na všetko „zabudli“.
Po jeho smrti, ako keby sa zo mňa stal iný človek. Začala ma trápiť moja robotnícka profesia. Veľa som začal čítať, vzdelávať sa. Štátnice som zložil na samé jedničky. Počas celého štúdia som mal len jedinú dvojku.

Je to zvláštne. Odpustil som mu. Chápem, že chcel mať zo mňa inžiniera, doktora, učiteľa, všetko možné, len nie šoféra. (Musel sa za mňa aj v mojej dospelosti veľmi hanbiť.) V detstve moje nedostatky chcel každopádne riešiť v prospech mojej budúcnosti. Mal ale zlé metódy.
Chcel by som aby ešte žil. Aby sme boli priatelia. Aby sa to všetko zmenilo. Dozvedel som sa o jeho ťažkom detstve. Prísnom otcovi (nevedomý prenos vzorcov správania). Chatrči v ktorej vyrastal s bratom a sestrou. Ženil sa ako 35 ročný. Pracoval dlhé roky ako robotník v továrni. Celý život potom študoval. Mal dve vysoké školy. Keby nemal známosti, neprijali by ma na strednú školu a teraz by som nemal za sebou štátnice.
Zvláštne paradoxy... Veríte v karmu? Musel som si toto odžiť? Vrátili sme si takto naše dobré a zlé „dlhy“? Každopádne som sa naučil byť dobrý a ľudský aj prostredníctvom takejto výchovy. Naučil som sa pokore. Zistil som, čo je utrpenie a ponižovanie aby som ho chápal teraz u iných a aby som ho nekonal vo svojom živote. Naučil som sa odpúšťať.


Ďakujem (aj ostatným čitateľom) za pozornosť. Nerobte prosím chyby vo vašich vzťahoch a buďte dobrí k deťom. Ušetríte sebe a im mnoho ťažkostí.

V našom živote je potrebné mať niekedy mimoriadnu energiu a vôľu, ktorá presahuje bežné hranice.

Peter