Odpovedal: Maja
Re: Niečo na ukľudnenie
(číslo príspevku 72.430, zo dňa 26.10.2005. videné 862x)
ODPOVEDAŤ / Predchádzajúci príspevok 		 

Text príspevku číslo 72430:
S tými Vianocami si ma asi zle pochopila. Ja sa teším, že budem mať pekne upratané, napečené, vyzdobené, vôbec z toho nemám stres. A o ten mi ani nejde. Čoho sa bojím, je tá atmosféra. Keď zostaneme s manželom sami, budeme myslieť na to, ako nám je samým dvom smutno a už niekoľko rokov vždy na Vianoce dúfame, že na tie ďalšie nás bude už viac.
A keď pôjdeme do jedného, či druhého rodičovského domu, v každom bývajú súrodenci s deťmi a stačí mi pozrieť do rozžiarených očiek tých malých stvorení a som v koncoch. A potom chodíme po návštevách, návštevy ku nám, všetci majú deti, tým pádom podľa mňa tie sviatky prežívajú intenzívnejšie, vždy sa s nimi tešíme, ale k večeru vždy ostaneme táááááák sami.
A čo sa týka rozoberania situácie a hľadania riešenia – to som už absolvovala. Ako riešenie vidím ďalší pokus IVF, ale až niekedy za pol roka. A možno to poznáš, to tiež nie je prechádzka ružovou záhradou. Ibaže môj život bude vyzerať (teda už aj vyzerá) úplne inak ako som si predstavovala. Chcela som mať vždy tri deti, teraz si postačím aj s jedným, druhé by sme si možno adoptovali, ale to je ešte ďaleko. A čo ma privádza do depky je, že VŠETKY moje kamarátky, moji aj manželovi súrodenci, príp. ich manželky, sú na materských dovolenkách a majú už odrodené, navštevujú sa, a ja chodím do práce a nemám na nich čas ani chuť. A keď ja budem (dúfam) niekedy na materskej, VŠETCI už budú chodiť do roboty, budú rozoberať medzi sebou už známky svojich detí a ja sa zase budem cítiť sama. Proste mám pocit, že kvôli mojej situácii nezapadám a ani nebudem do prostredia v ktorom žijem.
A samozrejme najviac sa bojím toho, že ani ten ďalší pokus nám nevyjde a čo potom, to fakt neviem. Manžel má už 34, čo sa mi zdá už dosť a ja mám len jeden vaječník, ktorý sa mi môže zopsuť rovnako rýchlo, ako ten druhý, odstránený (behom pol roka).
Toto sú tie myšlienky, a sú ešte aj iné, ktoré si nechcem v hlave rozoberať.
Chcem sa Ťa ešte spýtať, ako Ti pomohol psychológ (psychiater)? Aj nejako inak ako medikamentmi?
Prajem aj Tebe vaľa sily do boja!