Autor otázky: Jana
|
odmietaný synovec
(číslo príspevku 70.615,
zo dňa 09.10.2005.
videné 433x)
ODPOVEDAŤ
|
|
Text príspevku číslo 70615:
Dobrý deň, mám veľmi zložitý psychologický problém. Moja sestra má dvoch synov. Starší (9. r) je psychicky chorý (autista), mladší (3.r) je zdravý. No keďže ten starší mladšiemu ubližuje a doslova ho ohrozuje na živote, sestra to vyriešila tak, že mladšieho syna "hodila" rodičom na krk. Tam býva a chovajú ho. Ja bývam hneď vedľa rodičov v tom istom vchode paneláku, na opačnej strane chodbičky. Rodičia sú už starší ľudia (nad 60. r) a nevládzu, sú aj chorí a doslova melú z posledného. Riešia to tak, že každý deň mi synovca "hodia na krk". Moja matka len otvorí dvere a chlapca šupne dovnútra. Nemám nijaké súkromie. Hocikedy sa otvoria dvere a som nútená venovať sa dieťaťu, či mám chuť, alebo nie. Chlapec si vyžaduje neustálu pozornosť, keď sa mu chvíľu nevenujem, tak plače. Synovca mám veľmi rada, veľmi často mu čítam, kreslíme si, staviame kocky, hráme sa s loptou...atď, no padne mi zaťažko, keď sa mu musím venovať 3 a viac hodín denne. Sama mám dve staršie deti, mám domácnosť, záujmy a som aj zamestnaná a potrebujem čas aj na relaxáciu. Moja matka bráni tomu, aby synovca navštevoval jeho otec, lebo ho nemá v láske a dieťa neustále dáva do mojich rúk. Veľmi ma to trápi, pretože nemám žiadne súkromie. Neustále musím matke zdôrazňovať otázku: "kde má dieťa rodičov? Prečo občas nedáte dieťa aj rodičom? Prečo musí byť stále u mňa? Veď ja som len teta, nemôže byť u mňa stále". No matka si myslí, že najlepšie mu je u mňa a keď spomeniem jeho rodičov, znervóznie. Prosím Vás poraďte, čo robiť. Trpím strašnými výčitkami, keď musím dieťa občas odmietnuť.
|
|
|