Odpovedal: JA
Re: Odpor k práci
(číslo príspevku 69.787, zo dňa 30.09.2005. videné 795x)
ODPOVEDAŤ / Predchádzajúci príspevok 		 

Text príspevku číslo 69787:
Každý má svoj kus pravdy. V dnešnej dobe na Slovensku (zvlášť v niektorých regiónoch) je často nad ľudské sily nájsť akúkoľvek slušnú prácu, nieto ešte takú, ktorá by človeka plne uspokojovala. Na druhej strane, ak človek denne odchádza do zamestnania s nechuťou, nevyhnutne sa objavia zdravotné problémy. Chce to nadhľad, reálne zhodnotiť svoje možnosti a očakávania. Poslať životopis do nejakej personálnej agentúry a vniesť si do života trocha nádeje, aj keď je to ťažké. Ja sa nachádzam v podobnom životnom období ako pisateľ pôvodného príspevku. Pracujem však u súkromníka a práca - jej náplň - ma nesmierne bavila. Bola zhmotnením mojich snov: konečne robím to, čo som vždy chcela, čo ma bavilo, po čom som túžila. Lenže človeka ovplyvňuje množstvo okolností, a tak sa stalo, že som ubitá, unavená, bez energie. Netrpím pritom depresiou, dokážem sa tešiť z pekného počasia, vydareného dňa, synovho úspechu... Len som zistila, že to, čo dostávam, nie je adekvátne tomu, čo dávam. Zamestnávateľovi nabiehajú na účte milióny, môj plat je však úbohých 10 tisíc (viem, čo by iní dali aj za túto almužnu). Práce je pritom veľmi veľa, súkromník odmieta zamestnať ďalšiu silu (musel by ukrojiť zo svojho), a tak robím aj v soboty a nedele doma. Keď má choré dieťa, nemám šancu ísť na ošetrovné, hoci zo zákona mám nárok na 25 dní dovolenky, nemôžem si vyčerpať v roku viac než týždeň. Aby som mohla podávať adekvátny výkon, musela som si pracovné pomôcky (fotoaparát a diktafón) kúpiť sama, za vlastné. Na služobné účely využívam vlastné auto a ešte donedávna som musela bojovať aj o to, aby mi preplatili benzín. Som z toho všetkého znechutená. Každý mesiac počítam peniaze a robím, robím, robím, robím... Aj teraz mi je z toho všetkého do plaču. Teším sa na okamih, keď budem z tejto firmy odchádzať a budem môcť povedať, čo si myslím - nemôžem však odísť, kým si nenájdem iné zamestnanie. Pritom som človek, ktorý nemá veľmi rád zmeny a hlavne - pracujem v oblasti, ktorú som neštudovala, ale ktorú milujem, a ak sa budem chcieť opäť zamestnať v tejto sfére, bude to mimoriadne ťažké, ak nie nemožné. Túžim študovať, ale zasa - na denné ísť nemôžem a pri diaľkovom je v odboroch, o ktoré mám záujem, poplatok za semester minimálne 25 tis. Sk. No a to, žiaľ, nezarobím. Výsledkom toho všetkého je frustrácia a ubitosť: môj zamestnávateľ vyštudoval za socializmu diaľkovo, na prednášky vraj viac nechodil ako chodil (jeho vlastné slová), po nežnej prevzal podnik, v ktorom robil a ktorý chceli zrušiť, nemusel do toho nič investovať, a dnes má milióny. V kancelárii sa ukáže občas, nerobí mu problémy odísť na dvojtýždňovú dovolenku, a minúť mesačne na seba 70 tisíc. Ja mám výčitky, že práci dávam viac, než dáva ona mne, ochudobňujem rodinu o svoj voľný čas a nemôžem si zaplatiť ani štúdium. Tak nech žije kapitalizmus!