Odpovedal: Ján Re: Náš vnúčik v škôlke plače (číslo príspevku 68.988, zo dňa 23.09.2005. videné 303x) ODPOVEDAŤ / Predchádzajúci príspevok   Text príspevku číslo 68988: Robili sme, Mimi, presne tak, ako to popisujete, ako by sme mali Váš scenár v ruke. Dnes išiel do škôlky tak, že sa ani neopýtal či pre neho prídeme. Ale každý deň si zo školskej krabice "ukradne" jednu hračku (napr. autičko), ale s vedomím, že ju musí zajtra vrátiť. A on sa s ňou vracia ráno do škôlky a hneď od dverí vysvetľuje čo sa s tou hračkou dá všetko robiť a ani nevie kedy babka odíde. Zje tam všetko čo mu dajú, takže sa odvažujem povedať, že už je to hádam na dobrej ceste. Za dverami počujeme ako má pani učiteľka veľmi zvonivý hlas, mohol sa toho zľaknúť, ale zas ona musí prekričať tie deti keď šantia. Z kritiky, ktorá tu zaznela som si zobral ponaučenie, že aj láska k vnúčikovi musí mať svoje hranice, všetko s mierou, lebo bude precitlivelý a to je na škodu veci. Nechávame ho aj u druhej dcéry, jeho tetušky, niekoľko hodín a ani nechce ísť domov spať. Takže ho nehýčkame, ale s láskou nešetríme. A ja keď sa v noci prebudím a idem ho zakryť, spomeniem si na slová Vladimíra Menšíka: Víte co je to štěstí? Když v nočním tichu slyšíte jak vedle Vás někdo dejchá. A ja si to vychutnávam. Reakcie na príspevok: Re: Náš vnúčik v škôlke plače (307x, Jana, zo dňa 2005-09-23)