Autor otázky: bezakova@post.sk
Neviem ísť ďalej
(číslo príspevku 64.135, zo dňa 09.08.2005. videné 1755x)
ODPOVEDAŤ 		 

Text príspevku číslo 64135:
Mam 31 rokov, zo svojim partnerom som 13 rokov a z toho 6 rokov sme manželia. Žijeme u jeho matky z viacerých dôvodov - má 70 rokov a hoci je skoro samostantná, moj muž si myslí, že onedlho už nebude a bude nutné sa o ňu intenzívne starať a druhým dôvodom je, že nemáme zatiaľ ako získať niečo vlastné, môj muž nesúhlasí s podnájmom. Podlˇa mňa je tam aj tretí dôvod.Manžel v tom byte vyrástol a s matkou majú spoločnú črtu - nevedia sa zbaviť vecí, na ktoré si zvykli a preto si aj myslím, ze aj preto sme ešte stále manźelmi.
Máme 5 mesačného syna.
Moje problémy začali približne 4 až 5 rokov dozadu naraz jednou ranou. V práci, kde som robila výrobného manažera a mala som na starosti 28 ľudí, som sa stala nepohodlnou a obvinili- sprenevera vyššej finančnej čiastky, na základe čoho ma vyhodili. V tom čase sme mali s manželom rozbehnutú adopciu a žiadosť o úver na maličký domček pri Nitre, kde by mohol manžel pracovať. Považovala som to za obrovský mnohoročný úspech, že manžel súhlasil z niečim takýmto. V čase, kedy som bola obvinená, som zároveň zistila, že som tehotná. Adopciu by sme nezrušili, mali by sme proste dve deti, ale v treťom mesiaci som potratila, vraj zo stresu a prílišného tlaku. Zamestnávateľa som zažalovala a rozbehol sa kolotoč súdov a právnikov. Adopciu nám zrušili, pretože som prišla o miesto, úver nám nepridelili z toho istého dôvodu. Môj muž vtedy povedal - no vidíš, všetko, kvôli tebe. Chcela si všetko, nemáš nič. Mala si byť spokojná s tým, čo máš. Chcela som naozaj tak veľa? Dieťa a vlastnú domácnosť. Vyhladala som vtedy psychológa, ktorý ma poslal ku psychiatrovi a ten mi predpísal lieky. Nikto sa so mnou nezhováral. Lieky som nebrala a dajako som to prekonala, aspoň som si myslela.
Moja svokra je umelkyňa a domáce práce nie sú jej koníčkom ani ich nezvláda. Ja domáce práce milujem a rada vytváram útulný domov. Píšem to preto, že práve toto ma zachránilo pred každodenným plačom a sebazničením. Každodenné vysávanie, pranie, žehlenie, varenie, presun nábytku a umývanie okien a drhnutie parkiet ... Dokonca som si ani neviem ako našla milenca. Nie preto, že by som to chcela, ale asi som to potrebovala. Niekoho, kto ma pohladí a povie, že to bude fajn, že to je fajn a že ma potrebuje. Aj ten milenec je vlastne odrazom mojej nevyrovnanej a pošlapanej psychiky. Keď som ho spoznala, bol neupravený, zanedbaný a nekomunikoval. Bol to taký chlap, o ktorého by ste ani bicykel neopreli. Začala som sa s ním rozprávať a zistila som, že tento muź prešiel hroznou vecou - prišiel o deti a uzavrel sa pred svetom. Ja som veľmi túžila po dieťatku a keď som o neho prišla po mnohoročnej snahe, zapísalo sa to do mňa veľmi hlboko. Takže možno súcit ma k nemu pripútal. Obliekla som ho, ostrihala som ho, spravila som z neho človeka a dala som mu lásku. Zrazu som zase otehotnela, so svojim manželom. Syn je ako on, cez kopirák. A od narodenia malého Alexandra sa všetko vrátilo a je to ešte horšie. Vlastne, počas tehotenstva mi zomrel brat a to práve keď som nabrala odvahu udobriť sa s ním. Boli sme pohádaní asi 10 rokov. Neviete si predstaviť tú bolesť. Keď som sa to dozvedela, sedela som v kuchyni a prišla moja svokra. Plakala som a manžel sedel oproti mne. "Čo sa stalo?- Zomrel jej brat.-Aha, ja že niečo horšie." Takto prebehol rozhovor medzi nimi. Stále to bolí. Keď sa maličky narodil, prišla za mnou svokra a povedala, aby som išla do roboty a že ona sa mi o dieťa postará, vraj aj ona to tak urobila a od syna odišla na 3 mesiace keď mal asi 2mesiace do Brazílie. Vraj je to tak dobré a tak to má byť. To ma mohla rovno zastreliť. Povedala som nie a že pri svojom dieťati zostanem. Teraz je to na nevydržanie. Ničí mi život, ohovára ma, vykrikuje nezmysli, že som zlá matka, pretože dieťa kojím a tak mu prenášam bacile, naučila som ho na plienky, ale dudlík mu nedoprajem, okrádam ju, flirtujem s kdekým a urtčite si do bytu, keď tam nikto nie je, vodím chlapov a najčastejšie mi hovorí, že sa nemôže dívať na môj ksicht. Ja to neviem už ďalej vydržať. Bojím sa, ze je to na mňa veľa. Môj muž nemá čas na "taľafatky", hoci už mal niekoľko rozhovorov s matkou, ale to predsa nemôže nikam viesť kým sa neosamostatníme, ale vraj mám predstať s tou starou pesničkou a ako som si nikdy neželala ničiu smrť, tak teraz mám výčitky, že nečakám na nič iné. Pomóc.